... slúžil aj Ištván, ktorý mi všetko okolo mňa tlmočil do Maďarčiny. Nakoniec bolo dobre, že som pochádzal z trojjazyčného regiónu, zišla sa mi Nemčina, ale aj Slovenčina, či v Košiciach alebo Prešove.Teraz som hltal Angličtinu, išlo to pomaly, ale niečo sa na mňa nalepilo.
Nemec sa opätovne,asi po jeden a pol kilometri zakopal. Nemali šancu. Dôstojníci zamerali nepriateľa a dali údaje našim delostrelcom. Ani velitelia nemali záujem zbytočných strát svojho mužstva, každý čakal na koniec. Veď zásobovanie si plnilo svoje úlohy na sto percent a húfnice mali munície bárskoľko, takže mi v pohode z patričnej diaľky sledovali ako dostávajú nakladačku. Fungovalo im zopár mínometov, ale po chvíli zmĺkli.
A opäť sme útočili. Asi po trištvrte hodine paľby našich diel sa naša jednotka zdvihla a išla vpred. Už nebolo na koho útočiť: Nemecká brigáda v podstate už neexistovala, ale zopár jednotlivcov sa urputne bránilo, dokonca aj ich mínomety ešte fungovali. Nepriateľský guľomet ma donútil zaľahnúť. Skrčil som sa a čakal. Paľba na moje postavenie prestala a tak som dostal do mieridla mojej pušky guľometčíka vypálil dve rany a odmlčal sa, potom skrčený prískokmi pokračoval v útoku. Obchádzal som aj daný zasiahnutý guľomet, munície na počudovanie mal dosť, bohvie koľko zabil našich, Nemec ešte chlapec mal v hlave dieru.
Nemci boli roztiahnutí na veľkom území a sporadicky sa z ich strany ozývali výstreli: Toto bolo teraz najhoršie, my v presvedčení - porazili sme ich, ale v podstate ešte nie všetkých a takto sa z našej strany znížila pozornosť, čo znamenalo pre skupinky brániacich sa určitú výhodu. Ja osobne som nič nenechával na náhodu, od zranených Nemcov som dával zbrane čo najďalej, mnohých som aj prešacoval, či nemajú pištoľ, granát a samozrejme sledoval bojové pole.
