... boli na očiach. Samozrejme nejednalo sa byť hrdinom za každú cenu a tak ohroziť nielen seba, ale aj spolubojovníkov, toto sa nenosilo, no keď ste kvôli priateľom, kamarátovi nasadili vlastné zdravie, život tak za to bola minimálne pochvala alebo medaila.
Počas tohto nášho útoku sa zatiaľ Waffen SS nebránili: Na náš postup spadlo zopár mínometných granátov, ale inakšie nič moc. Pravdepodobne spolubojovníci postupujúci stredom frontu to schytali oveľa viac, počul som výbuchy delostreleckých granátov. A bolo to tu: Natrafili sme na protitankové delá, ktoré nám zlikvidovali tri tanky a padlo aj mnoho pešiakov a čo bolo najhoršie začali na nás dopadať granáty z nemeckých diel. Počasie bolo na figu, pršalo a bola nízka oblačnosť, aj napriek tomu prileteli Thunderbolty. Nepriateľské kanóny sa odmlčali, ale ťažké mínomety stále chrlili oheň. Musel som zaľahnúť, doteraz som bol iba mokrý teraz aj zablatený. Letectvo zhodilo bomby, rakety, vystrieľali muníciu, čím zabezpečili náš postup vpred, ale Nemec bol na nás pripravený. Očakával ako delostreleckú prípravu tak aj útok letectva. Horeli nám tanky po kanonáde protitankových diel, zopár ich zlikvidovali naši, no jednoducho náš postup sa zastavil. Velitelia opäť požiadali delostrelectvo o zásah na novú obrannú líniu nepriateľa, ale našich diel bolo asi málo a nemali šancu zamerať celú frontovú čiaru spojeneckého postupu.
Napriek všetkému sa nám podarilo dostať na dostrel nemeckej obrany, ale brániť a útočiť bol rozdiel v tom, že my keď chceme postúpiť vpred sa jednoducho stávame terčmi tých, čo na nás ležiaci čakajú v zákopoch. My sme to veľmi dobre vedeli a preto si každý vytiahol lopatku a kopal i čakal, že príde delostrelecká podpora. Áno, naše mínomety pálil o sto šesť, ale ani nemecké neboli ticho. Moje vykopané postavenie som s Ištvánom prepojil, ten sa vždy motal okolo mňa, ako keby má chcel chrániť. Podal mi ruku, usmial sa: " Jožko... žiješ ? " ... a jeho typické, vytiahol ploskačku s koňakom, upil si, podal mne, dal som si poriadny glg a ponúkol má cigaretou. A tak asi jediný v armáde pri útoku na Waffen SS sme pofajčievali a míny pískali, vybuchovali a fašista neprestajne pálil naše nové útočné postavenie.
Nechcelo sa mi len tak nečinne ležať v diere a čakať na delostrelcov, dal som si prilbu dolu, vystrčil pušku a hlavu. Hmmm ... tu bolo toľko cieľov a všetko na dostrel mojej M1. Nastavil mieridlá a pálil, rad radom, kým boli náboje v zásobníku. Nabil a čakal tri minúty a opäť sa vystrčil, zamieril prilbu nepriateľa a dve rany a opäť. A znova nový zásobník... keď som to šiel robiť po tretíkrát Ištván odistil svoj ľahký guľomet, že ide aj on, potiahol som ho za rukáv: -- Nerob to, keď počujú guľomet zamerajú nás, ľahni si a pofajčievaj.
