... pechote a v 1947 narukoval do Československej armády vo Frenštáte pod Rahoštem, kde prešiel ženijným výcvikom mínovanie, odmínovanie.
V Americkej pechote slúžil od konca marca 1945 ako dobrovoľník, keď v americkom lazarete bol oslovený americkým dôstojníkom, pôvodom Maďar, ktorý ho nahovoril do pechoty.
S Ištvánom sme si ešte dali po glgu koňaku. U jedného z poddôstojníkov sme doplnili muníciu. Vystrčil som sa zo zákopu a nič... vybehli sme a skrčený prískokmi postupovali vpred, pričom Nemec mal najskôr zameranú líniu 50 - 75 m pred ich zákopmi, čo aj bola pravda. Tu sme opäť zaľahli do jedného z kráterov a čakali na podporu mínometnej paľby. Voľajako to mali zle zamerané, pretože granáty vybuchovali iba niekoľko metrov od nás, ale to bola iba prvá vlna, ďalšie už lietali na Nemcov.
Dnes som mal už zabíjania dosť, no podľa všetkého sa tu zdržíme niekoľko dní. Je pravdou, že masívne bombardovanie ako letectvom, tak aj po zemi robilo Nemcovi problémy, no stáli sme proti Nemeckej vojenskej elite a tí sa masívne nevzdávajú, tých tisíc päťsto čo padli do nášho zajatia bola iba výnimka, totiž iné im neostávalo, buď smrť alebo zajatecký tábor.
Waffen SS chceli túto líniu udržať za každú cenu, bombardovaním mali obrovské straty, ale podľa všetkého mali v tyle rezervy, ktorými doplňovali stavy. Naše letectvo opäť zasiahlo v tejto časti frontu a pridalo sa k tomu aj delostrelectvo, takže my s Ištvánom sme schúlený v krátery tŕpli, aby niektorý z granátov nezasiahol aj nás. A teraz si naši dali na tom záležať, odstreľovanie trvalo veľmi dlho a všetko blízo nás tak, že si Ištván nemohol zapáliť ani cigaretu.Po skončení náletu a delostreleckej prípravy sa uvidí, či bude i naďalej nepriateľ vzdorovať natoľko, aby nás veliteľ poslal do útoku. Každá strata je obrovskou tragédiou hlavne, keď sme videli, že fašisti sú v koncoch. Celá brigáda, ako jeden chlap bola zaľahnutá a čakala na povel k útoku.
A prišiel signál a muži išli hore, prískokmi vpred. Nemecká obrana bola tak zdecimovaná, že odpor fakticky neexistoval. Bez boja sa nám podarilo obsadiť obrannú líniu, zdraví a zranení odhadzovali zbrane a vzdávali sa, všetko Waffen SS a mnohí naši sa tvárili, že im nerozumejú a na mieste ich zastrelili.
Tento bojový úspech dával veľký predpoklad k začiatku obkľúčenia veľkého nemeckého zoskupenia. Na Nemeckej strane bol už minimálny odpor, mnohí utekali k neďalekým jednotkám. Sem tam boli skupinky, ktoré bojovali a my sme museli byť na pozore jednak od ranených a aj s tými, čo sa nezmierili na tejto strane frontu s porážkou.
Ja aj s Ištvánom po asi troj kilometrovom prenasledovaní Nemcov, bolo to akési malinké mestečko, skoro celé zničené sme sa uvelebili na lavičke pred ruinou domu, vytiahol som fľašu koňaku, čokoládu, ponúkol Ištvána, sladkosť odmietol a poriadne si glgol z pálenky, vytiahol tabatierku a bafkali sme i sledovali, ako naša brigáda postupuje vpred.
