... v Gréckokatolíckej cirkvi. Naša cirkev bola komunistami zakázaná od apríla 1950, jej nástupcom mala byť cirkev Pravoslávna, tak o tom rozhodli tam hore za maximálnej spolupráce s bolevickým Ruskom. V tých rokoch v našej cirkvi bolo viac ako 220 000 veriacich.
Po prevrate vo februári 1948 nastala nová politická situácia neprajná nielen demokraticky zmýšľajúcim, ale po prijatí zákonov aj samotným cirkvám. Štát prevzal pod svoju kontrolu všetky cirkvi a udeľoval štátny súhlas na vykonávanie kňazského povolania. V apríli 1950 Ústredný výbor komunistickej strany Československa v Prešove zinscenoval zhromaždenie, na ktoré okrem násilne dovedených gréckokatolíckych kňazov prišlo mnoho komunistov, členovia Štátnej bezpečnosti, milícii a iných, ich hlavnou úlohou bolo vytvoriť patričnú kulisu. Po prvom prejave odpadlíka našej cirkvi a postupne aj ďalších bol prečítaný manifest o prinavrátení gréckych katolíkov do lona Pravoslávnej cirkvi, bez diskusie a hlasovania iba spontánnym potleskom schválený.
Toto zhromaždenie vošlo do histórie, ako " prešovský sobor " a znamenal úplnú likvidáciu Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Po zhromaždení odpadlíci cirkvi, členovia bezpečnosti a viacerí študenti sa vybrali do katedrály, kde bola ďakovná modlitba, ale biskup Gojdič odmietol vydať od katedrály kľúče, tak bol okamžite Štátnou bezpečnosťou zatknutý a prevezený do kláštora v Nižnej Šebastovej. Pomocný biskup Hopko bol internovaný v domácom väzení a bol na neho tlak, aby prestúpil na pravoslávnu vieru. Gojdič nakoniec skončil vo vyšetrovacej väzbe v Ruzyni a Hopko v Bratislave. Ďalších 120 kňazov, ktorý nesúhlasili s komédiou v Prešove bolo uväznených v Hlohovci, Novákoch, Podolinci a bez súdu vysťahovaní na severné Čechy, čím stratili kontakt s veriacimi, kostoly obsadili pravoslávni baťuškovia, ale väčšina radšej chodila na omše do Rímskokatolíckeho kostola niekde v susedstve a tak ostali verní pápežovi a Vatikánu.
Cirkev takto stratila všetky svoje práva včítane majetku, ktorý prešiel pod kontrolu pravoslávnej cirkvi. Drvivá väčšina veriacich aj so svojimi kňazmi však kostoly, majetok pravosláviu nevydali. Omše prebiehali rovnako akoby cirkev nebola zakázaná, len s tým rozdielom, že kňazov platili veriaci, kde sa dalo pomáhali aj mnohí komunisti, čo sa úplne viery nevzdali. Zákaz trval osemnásť rokov a počas Pražskej jari v 1968 bolo opätovne umožnené našej cirkvi robiť si svoju prácu.
