Sú témy aj v tomto predvolebnom čase a v každom z nás zanechávajú jazvy pochybností, apatie beznádeje, odporu ...
Mali by?
Po prvé, udržiavanie dogmy o tom, že parlamentné voľby v marci 2016 už majú nielen jasného víťaza ale pomaly aj „hotovú“ koalíciu je zrada slobody a zdravého rozumu. Víťazi boli aj v rokoch 1998, 2002 či 2010. A boli to porazení víťazi, čo je skúsenosť a nádej zároveň pre mnohých ľudí čakajúcich aj dnes na bod obratu. Spálenie sa víťaza volieb bolo v spomenutých rokoch dobré nato, aby si jeho voliči zažili, že im ponúkoll iba karneval populistických gest – otvárania diaľnic, holých zadkov v EÚ, istôt v ťažkých časoch.Tak prečo teraz neponúknuť strašenie migrantami, však? Podľa mňa je dôležité, aby sme aj my, voliči večných nevíťazov, neboli iba komparzom v karnevale víťaza. Treba sa počas karnevalu pokúsiť strhávať masky.
Nemali by sme mu ponechať pocit prehratého víťazstva, možnosť a čas na to, aby sa s nami rozlúčil zamávaním do kamier s trpkými nápevom „zbohom“ ... Pretože porazení víťazi nikdy neodchádzajú z bojiska s pocitom prehry, skôr lavínovým efektom ničia všetko okolo seba a zanechávajú spustošené krajiny, komunity, rodiny, hodnoty, nádej a vieru v lepšiu krajinu s ambíciou triumfálneho návratu v akejkoľvek podobe.
Nateraz sa zdá, že medzi nevíťazmi nie sú jasní favoriti no aj napriek tomu vyznieva potreba pudu sebazáchovy, čiže sily vzpierajúcej sa „status quo“, zabrzdenosti, zaspatosti a neponuke alternatívy.Snažím sa vidieť alternatívu. Vidieť iné Slovensko. Nie krajinu mučivo porovnávajúcu sa a v porovnaní za každú cenu hľadajúcu chybu. Vidím Slovensko kreatívne a čulé. Tieto voľby môžu byť aj o tom, aby sme nenechali porazených víťazov rozprávať a rozhodovať za nás. Sú situácie, kedy sa musíme riadiť pudom sebazáchovy, ktoré voľne vyjadril William Claude Dukenfield: „Ak sa práve nedá voliť pre niekoho. Musím voliť proti niekomu.“
Po druhé, prečo sa my Slováci nazývame „tupým“ ,„sprostým“ národom, hovoríme o sebe, že sme z krajiny lúzerov. Tieto pľuvance padajú z každej strany a z mnohých úst. Navyše sa to nejaví ako krátkodobá chyba v systéme, ale ako nevyliečiteľný kaz. A zubára nikde. Celé stáročia. Sme slepí, že nevidíme krajinu s ľuďmi, na ktorých má cenu byť hrdí. Nejdem tu hovoriť o fenomenálnych športovcov pre ktorých rok 2015 bol ukážkou ich sily, nevzdávania sa a dosiahnutia vytúženej pozície za roky tvrdej práce. Pripomínam tých, ktorí sa každý deň snažia bojovať proti systému. Tých ktorí každý deň venujú svoj čas aktivizovaním sa v rámci jednotlivých združení, organizácií či výziev na pomoc ostatným. Skláňam hlavu pred všetkými tými, ktorí ostali na Slovensku, kde stavajú svoje kariéry a svoje skúsenosti venujú na podporu iných. Skláňam sa aj pred tými, ktorí nás každý deň presviedčajú o tom, že na Slovensku sa oplatí byť a žiť. Skláňam sa aj pred tými, ktorí nás v ostatných dňoch, mesiacoch, rokoch opustili a ktorí verili a bojovali za budúce generácie a Slovensku verili.
Po tretie a teraz zásadné. Prečo by tu mal panovať názor, že len jeden človek na Slovensku má zodpovednosť, že len jeden človek má právo si zodpovednosť privlastniť? Práve tú zodpovednosť, ktorá leží na pleciach každého jedného z nás. Zodpovednosť, ktorú majú rodičia za svoje deti, zodpovednosť ktorú majú učitelia za svojich žiakov, lekári za pacientov. Zodpovednosť, ktorú nám vložili do vienka pri našom narodení a ktorá z nás robí ľudí - plnoprávne bytosti schopné vyjadrenia svojho vlastného názoru. Prečo by sa mal jeden človek stavať do pozície zlodeja zodpovednosti, berie nám ju a snaží sa sprivatizovať a určovať naše názory, naše rozhodnutia, naše vízie? Nedovoľme to! Pretože tento človek necíti zodpovednosť za naše deti, za naše rodiny, za naše komunity, pretože tento človek necíti. Prirodzene tento človek – vodca – si cit ani nemôže dovoliť.
Apatickí a demotivovaní sa blížime k marcu 2016, k voľbám ktoré vraj nie sú podstatné. Sú, lebo vodcu nepotrebujeme, skôr empatického lídra, ktorý sa bude riadiť heslom: „Nech je vláda menej o moci a viac o pomoci“. Nech je menej o technokraticko-pragmatickom zneužívaní moci a viac o pomoci. Pomoci ľudom, rodinám, komunitám, inštitúciám a krajine.
Predvolebný sľub? Skôr len prosba.
Robme veci po svojom, pretože my máme zodpovednosť, nikto iný nie je oprávnený nám ju zobrať ani s ňou mávať ako s handrou.
Robme veci po svojom, pretože vieme nájsť na koho máme byť hrdí v našom okolí a ak nie, tak minimálne aj na seba a pre naše deti.
Robme veci po svojom, vážme si ľudí, svoju komunitu a hlavne zodpovednosť. Lebo porazení víťazi prehrajú len tak, že im zoberieme ich imaginárnu zodpovednosť za nás.
https://www.youtube.com/watch?v=IyFFo4416mI
