Z času na čas (možno častejšie, ako som ochotný pripustiť) sa mi však v hlave usadí myšlienka, ktorá zdanlivo žije vlastným životom. Nevytlačí ju meškajúci autobus, nepriazeň počasia ani šéfova zlá nálada. Nepoddá sa, rozvíja sa a núti ma venovať sa jej. V takých chvíľach prichádzam na veci zdanlivo banálne, už dávno objavené. Dostaví sa pocit pochopenia a zároveň chuť podeliť sa s ostatnými (pričom je veľmi pravdepodobné, že nemajú čas, chuť a vlastne už na TO prišli aj sami, tak prečo ich s TÝM otravujem, keď ich straší termín, vrie im voda alebo svrbí ich chrbát). Nenechajúc sa znechutiť všeobecným nezáujmom, hľadám spôsob, ako svetu sprístupniť ten chaos v mojej hlave. Obraciam sa k papieru a prichádzajú problémy.
Mnohí z Vás ten pocit určite dôverne poznajú. Vnútri je všetko jednoduché a jasné. Ťažkosti prichádzajú so snahou vyjadriť svoje myšlienky, dostať ich von. Hlava v rukách, stojka na hlave a údery tupým predmetom sú len niektoré zo spôsobov, ktorými sa snažíme dať im zrozumiteľný tvar (v tejto chvíli sa vynárajú spomienky na noci plné insomnie, keď som skúšal všetko možné aj nemožné, aby som tú diplomovú prácu už konečne dopísal). Štastný to človek, ktorému z pera (klávesnice) prúdia vety bez akejkoľvek námahy!
S radosťou sa však púšťam do týchto, pre mňa neprebádaných vôd uverejňovania svojich myšlienok. Je to možnosť natrénovať si niečo, čo mi nebolo dané, čo je však žiadané (s klavírom to bohužiaľ dopadlo strašne). Vrhám sa teda vpred, do tmy...
"Písanie je hračka. Stačí len čumieť na prázdny papier, kým vám začne krvácať čelo"
Douglas Adams
