Prečo sa stále necháme ovplyvňovať inými? Prečo stále konáme podľa pravidiel? Prečo máme strach vstať z inými pozametanej cestičky a začať si vytvárať vlastnú?
Toľko otázok. A stále je tam to PREČO...
Napísať, či povedať to je nesmierne jednoduché. Treba nabrať odvahu.
Áno, je to hlavne o odvahe, ale i o snoch.
Môžeme sa pripraviť na chvíľky strachu, bolesti, nervozity, chaosu. Najmä toho vnútorného.
No už po prvom, aj tom najmenšom úspechu nájdeme v sebe niečo doteraz nie veľmi poznané. Hrdosť. To, že sme to dokázali byť niekým iným.
Nebyť ako ostatní. Byť sebou. Len a len sebou. Takým, ktorý sa vzdá nepodstatných pravidiel. Bude žiť jedine svoj život, nie životy iných.
Možno ide o vplyv blízkych "priateľov." V tom si po zmene samého seba uvedomíte, kto pri vás ostane, kto sa vašej zmeny nezľakne, práve naopak, podporí vás v nej. Verte mi, nebude ich veľa. A prečo by ich vlastne malo byť veľa. Až vtedy získate ľudí, ktorých môžete nazvať skutočný priatelia. Takí, ktorí si tiež kráčajú vlastnou cestou a neriadia sa pravidlami. Takí, ktorí sa nebudú starať do toho, ako žijete. Nebudú ovplyvňovať a osočovať vaše konanie. Je dobré, keď priateľ podporí, poradí.
Tam to hasne. Viac je na vás. Na tom, ako to cítite. Teda, tak by to podľa mojej hlavy a srdca malo byť.
Nemusíte s tým súhlasiť. Možno pravidlá a systém vás robia šťastnými.
Ja som sa na toto sebapoznávanie alebo ako to správne nazvať vybrala už pred dlhším časom. Stratila som tých, ktorých som nazývala priateľmi.
Nevedeli prijať fakt, že viem povedať nie. Nevedeli sa vysporiadať s mojim vysnívaným životom. S tým, že som vybočila z ich cestičky. Nudnej.
Keď videli, že som naozaj začala konečne žiť, ostali prekvapení. Viac o mne nevedeli. Vedeli len to, čo sa dopočuli, čo iní vymysleli, prekrútili. Vždy som sa na tom zasmiala.
A doteraz sa aj smejem. To, čo som naozaj robila, kde som bola, s kým som bola, čo som chcela...vedeli len tí priatelia, ktorí mi prišli do života.
Tí, ktorí ma nedržali na mieste a dovolili mi vzlietnuť.
Raz mi v mojej často nepochopiteľnej hlave čosi preplo. Na to ČOSI som dodnes pyšná. A myslím si, že právom. Teraz môžem na plné ústa povedať, že až vtedy sa začali diať tie správne veci. Až vtedy sa ukázali ľudia, ktorých môžem nazvať praví priatelia...v podstate... pokojne ich môžem nazvať aj ako svoju druhú rodinu. Dala by som za nich aj svoj život bez akéhokoľvek rozmýšľania.
Viem, že čo sa pred nimi dostane z mojich úst, tak to tam aj ostane. Vedia všetko, čo sa deje v mojej hlave. Často to vedia lepšie, ako ja sama. Toľko skrytých tajomstiev. Toľko právd. Túžob...o tom všetko vedia len ONI.
Vedia aj to, že som tu pre nich. Vyznie to ako klišé, ale aj o štvrtej ráno. Vieme navzájom o svojich svetlých, aj tých temných stránkach.
Smejeme sa spolu, spolu aj plačeme. Môžeme sa vyprávať celé dni, aj tak si vždy máme čo povedať.
Je to niečo veľké. Obrovské. Je to najdrahší šperk. Dar. Mať PRIATEĽOV.
Ak ste ich našli aj vy, vážte si ich. Dávajte im najavo, že ich milujete.Že ich od seba nikdy nechcete pustiť. Sú pripútaní silným putom k vášmu srdcu.
Po mojej zmene, po odklonení sa z obyčajného, nezaujímavého života sa však jedno nezmenilo. RODINA. Ťažko tu vysloviť správne slová.
Je nemožné to opísať. Tak veľmi ich milujem. Sú mojim životom. Sú moje ja. Ten pocit byť s nimi je nenahraditeľný. Vzácny. Neprekonateľný. Patrí im najúprimnejšie ĎAKUJEM. Aj to je málo.
Mnohí z vás sa chytia len za hlavy, že toľko sladkých slov. Možno...ale potrebovala som tieto slová dať zo seba von. Verejne.
Napísať, čo cítim. Opäť sa neriadim pravidlami iných. Nebojím sa vašich názorov na moje slová. Na článok z trošku iného súdku, ako ste tu asi zvyknutí.
Prajem každému jednému, aby našiel sám seba. Aby bol jedinečný. Nebuďte kópiami iných. Buďte VY. Odvážte sa pre vlastný život nemysliac na názory okolia. Majú vás vo svojej "papuľke?" Nech sa páči, asi tam máte byť prečo. Neberte to ako ohováranie, ale ako závisť. Nikdy nebudú ako vy.
