V poslednej dobe sa často pohybujem medzi tými najmenšími. Áno, asi ako každý človek sa teší, keď vidí malé drobné stvorenie, s tým najúprimnejším úsmevom. Je to krásne a na srdci nás to pohladí. Pomaly trávite s tým dieťaťom viac času. Spoznávate ho bližšie, do hĺbky jeho vnútra. Všímate si jeho gestá, reakcie, záujmy, postoje.
Poďme sa hrať
Milujem momenty, keď si dieťa vypýta papier, aby mohlo vyčariť úsmev na tvári svojej mamičky, či otecka. Mne hneď hlavou prebehne myšlienka, že pravdepodnobne mu nakreslí srdiečko, či kvetinku.
O pár minút mi donesie svoje dielo ukázať. A hoci jeho oči kričia radosťou, že nakreslil niečo veľké a výnimočné, mňa zaleje len pocit sklamania. Jeho dielo nezobrazuje symboly lásky. Práve naopak. Symboly nenávisti, nekľudu. Jeho dielo zobrazuje akúsi snahu o nákres zbrane.
O chvíľu pribehne ďalší. Ten vyjadril mnou nepochopiteľnú kresbu, čiže išlo o "haky-baky." Moja otázka bola jasná. "Čo si nakreslil?" Odpoveď bola priam odstrašujúca a súca sĺz. "To sú tri spadnuté vrtuľníky. Na jednom bola maminka, na druhom otecko a na treťom sestrička." Auuu...až ma pichlo.
Dieťa si vypýta lego. "Nech sa páči, postav niečo pekné, nejaký domček." Možno tak v mojom sne. O chvíľku sa príde pochváliť zbraňou, ktorú si postavil a začne mieriť a "strieľať" na všetkých okolo.
Je to výchovou
Je to smutné, ale reálne. Deti sú stále horšie a horšie. Nie, nie je to povahou dieťaťa. Nie je to obdobím. Je to výchovou. Je to tým, čo mu poskytujú jeho najbližší. Jeho rodina. Prostredie, ktoré ho deň čo deň formuje. Aký program mu pustia v televízii. Bohužiaľ, často mu pustia čokoľvek, len aby im dalo pokoj. Aby si mohli čo to porobiť v domácnosti. Nemysliac na to, čo to v tom dieťati môže zanechať. Ako to môže jeho správanie ovplyvniť. A o hračkách ani nehovorím. "Mama, mama, ja chcem pištoľ," a maminka mu ju hneď kúpi.
Na základe tohto môžeme považovať za úplne normálne, keď také dieťa zvýši hlas na učiteľku v škôlke, chce ju kopnúť, či dokonca použije vyhrážky "mama ťa zabije." Toto nie sú moje výmysly, ale toto sa skutočne deje. A ak v tomto budú rodičia pokračovať, nemusíme sa čudovať, že zlo na svete bude už len rásť.
Viem, že článkom zmýšľanie dotyčných neovplyvním. Ale viem, že vďaka takýmto situáciám, čo sa deje v mojom okolí, viem, akým rodičom byť nechcem. Aspoň na niečo je to pozitívne. Keď už nič iné.
Česť výnimkám. Držme spolu.
Ilustračné foto
