V západnom svete existuje jednoduchý reflex: ak krajina nefunguje podľa amerického modelu, okamžite sa objaví nálepka „diktatúra“. A spolu s ňou aj pocit, že takú krajinu treba izolovať, oslabiť alebo dokonca „oslobodiť“.
Lenže svet nie je čierno-biely. A už vôbec nie taký jednoduchý, ako by si želali politici a komentátori, ktorí radi rozdeľujú planétu na „dobrých“ a „zlých“.
Kuba je toho najlepším príkladom. Desaťročia bola prezentovaná ako hrozba, pretože odmietla americký model a vybrala si vlastnú cestu. Nie ideálnu, nie slobodnú — ale vlastnú. A keď veľmoc zatlačí, malá krajina sa správa presne tak, ako každé zahnané zviera. Bráni sa. Aj dnes to vidíme znova.
Po útoku na Venezuelu sa Havana ocitla v najväčšej kríze za posledné desaťročia. Ekonomika kolabuje, ropa neprichádza, výpadky elektriny sú na dennom poriadku. A režim reaguje spôsobom, ktorý je pre Kubu typický: siahol po starých partizánoch.
Raúl Castro, architekt kubánskej guerilly, muž, ktorý celý život bojoval najprv v horách, potom v politike, sa opäť postavil do čela krajiny. Nie je to len symbolické gesto. Raúl je na Kube stále rešpektovaná autorita, posledný žijúci pilier revolúcie, ktorého meno má vplyv na armádu aj na staršiu generáciu. Jeho návrat pripomína éru, keď Kuba vzdorovala veľmociam a prežila, a práve preto môže znamenať viac než len nostalgické gesto. V krajine, ktorá je zatlačená do kúta, môže jeho prítomnosť viesť k tvrdším rozhodnutiam aj k mobilizácii režimu. To je signál. Režim tým hovorí: „Sme v ohrození. A keď nás zatlačíte do rohu, budeme sa brániť.“
Kuba nie je nebezpečná preto, že by chcela útočiť. Je nebezpečná preto, že je slabá, izolovaná a vedená ľuďmi, ktorí celý život poznali len boj. A keď sa takýto režim dostane pod tlak, reaguje presne tak, ako by reagoval každý, kto cíti, že nemá čo stratiť.
A tu sa dostávame k tomu, o čom médiá takmer nikdy nepíšu. Nie je problém len v tom, že niekde vládne autoritársky režim. Problém je aj v tom, čo k tomu viedlo.
Koľko krajín bolo „oslobodených“ v mene demokracie — a zostali po nich len ruiny? Irak, Líbya, Afganistan. Režimy padli, ale štáty padli s nimi.
Zničiť vládu je jednoduché. Zničiť celú krajinu je ešte jednoduchšie. Vybudovať niečo nové je takmer nemožné.
A tak sa stále opakuje ten istý príbeh: krajina, ktorá nehrá podľa amerických pravidiel, je označená za hrozbu, zatlačená do kúta — a potom sa všetci čudujú, že sa správa ako zahnané zviera.
Možno by bolo načase prestať deliť svet na „našich“ a „tých druhých“. Nie každá krajina musí vyzerať ako USA, aby bola legitímna. A nie každý režim, ktorý nie je západný, je automaticky nepriateľ.
Kuba dnes nie je hrozbou preto, že by chcela útočiť. Je hrozbou preto, že je zúfalá. A zúfalé režimy robia nepredvídateľné veci.
