V Minneapolise sa v sobotu ráno odohrala scéna, ktorá by ešte pred pár rokmi pôsobila nepredstaviteľne. Osem federálnych agentov Pohraničnej stráže sa vrhlo na jedného muža 37‑ročného zdravotníka Alexa Prettiho. A aj napriek tomu, že mali početnú aj taktickú prevahu, skončilo to streľbou a smrťou.
Pretti bol Američan, legálny držiteľ zbrane, človek bez kriminálnej minulosti. Podľa svojho otca bol znepokojený tým, čo sa v meste deje, a mal strach z agresívnych zásahov ICE. V sobotu ráno sa ocitol v chaotickej situácii, keď federálni agenti zatýkali cudzinca. Federálne úrady tvrdia, že bol ozbrojený a predstavoval hrozbu. Na videách je však vidieť len to, že osem agentov sa ho snaží spacifikovať, vzniká strkanica, krik, chaos — a potom výstrely.
A čo je najdôležitejšie? Zo záznamov nie je vidieť, že by Pretti zbraň použil.
Napriek tomu bol okamžite označený za „domácího teroristu“ a človeka, ktorý údajne plánoval „masaker“. Silné slová, ktoré by človek očakával po útoku na vládnu budovu, nie po chaotickom zásahu na ulici. A pritom neexistuje jediný dôkaz, ktorý by tieto tvrdenia potvrdzoval.
Mesto, ktoré už raz horelo, sa prebúdza znova
Minneapolis je mesto, ktoré má za sebou Georgea Floyda. Mesto, ktoré už raz zažilo, čo dokáže jeden zásah, ktorý nedáva zmysel. A teraz sa to deje znova.
Po piatkovej pokojnej demonštrácii, na ktorej sa zišlo približne 15 000 ľudí, sa ulice opäť zaplnili. Tentoraz však nešlo o pokojný pochod.
Ľudia stavali barikády, zapaľovali kontajnery, skandovali „ICE go home“. Federálne zložky odpovedali slzným plynom a zábleskovými granátmi. V mrazoch okolo –20 °C vzniklo improvizované ošetrovacie miesto pre zasiahnutých.
Minneapolis je unavený, ale zároveň odhodlaný. A čo je najhoršie — má pocit, že federálne zložky konajú mimo kontroly.
Politici? Každý prilieva olej do ohňa iným spôsobom
Guvernér Minnesoty Tim Walz označil situáciu za vojnu s federálnou vládou. Nariadil Národnej garde, aby bola pripravená zasiahnuť proti protestom, ak sa situácia ešte viac vyhrotí. Starosta Minneapolis Brian O’Hara potvrdil smrť muža a priznal, že mesto je na pokraji ďalšej eskalácie.
A potom prišiel Donald Trump
A tu sa atmosféra ešte viac vyostrila. Trump reagoval slovami.
„Starosta a guvernér podnecujú vzburu svojou nabubrelou, nebezpečnou a arogantnou rétorikou.“
Podľa neho nejde o spontánny hnev ľudí, ale o vzburu, ktorú údajne podnecujú dvaja demokrati — starosta a guvernér. Zároveň vyzval miestne orgány a políciu, aby chránili agentov ICE.
Je to rétorika, ktorá nepôsobí ako snaha upokojiť situáciu. Skôr ako snaha rozdeliť zodpovednosť na „nás“ a „ich“.
Amerika, ktorá káže svetu, ale doma strieľa vlastných
Je v tom zvláštny paradox. Krajina, ktorá iným štátom hovorí, ako majú chrániť ľudské práva, ako má vyzerať demokracia a ako sa má zaobchádzať s občanmi, má doma problém, ktorý by v Európe pôsobil ako štatistika z vojnového pásma.
V Spojených štátoch zomiera každý rok okolo tisíc ľudí rukou polície. Ďalších 70 až 100 zabijú federálne agentúry — ICE, CBP, FBI či DEA. V priemere to znamená, že každý deň sú v USA zastrelení traja ľudia pri policajných alebo federálnych zásahoch.
To je číslo, ktoré nemá obdobu v žiadnej inej vyspelej krajine. Nie v Európe, nie v Kanade, nie v Austrálii. A už vôbec nie v krajinách, ktoré Washington pravidelne kritizuje za nedostatok demokracie.
A pritom nejde o výnimočné situácie. Je to rutina. Niečo, čo sa deje tak často, že to prestalo šokovať, až kým sa to neodohrá pred kamerami, ako teraz v Minneapolise.
Keď sa človek odosobní, zostane pred ním niekoľko tvrdých faktov
Alex Pretti bol legálny držiteľ zbrane. Nie je jasné, či ju použil. Osem agentov proti jednému mužovi — a aj tak skončil mŕtvy. Federálne úrady hovoria o „masakri“ a „domácím teroristovi“, ale dôkazy na to neexistujú. Guvernér hovorí o vojne s federálnou vládou. Prezident obviňuje miestnych politikov z podnecovania vzbury. A mesto je plné barikád, slzného plynu a ľudí, ktorí už neveria nikomu.
Minneapolis stojí na hrane
Toto nie je izolovaný incident. Je to ďalší diel v sérii udalostí, ktoré ukazujú, že dôvera medzi obyvateľmi a federálnymi zložkami je rozbitá. A keď sa k tomu pridá politická rétorika, ktorá namiesto upokojenia prilieva olej do ohňa, výsledkom je mesto, ktoré sa bojí, že sa história opakuje.
Minneapolis dnes nestojí len pred otázkou, čo sa stalo. Stojí pred otázkou, čo sa ešte môže stať.
