Je nedeľa a ja som dlho premýšľal, o čom písať. Až sa mi zrazu vynorila spomienka z môjho detstva, a tak som sa rozhodol ju spísať. Berte to ako také oddychové čítanie, aké to bývalo kedysi, keď som bol malý chlapec, niečo, čo si môžete prečítať, keď si dáte po obede dobrú kávičku alebo popoludňajší nedeľný čaj.
Keď som bol malý chlapec, býval som v jednej malej dedinke. V tej dedinke, na konci tichej uličky, v malom domčeku so záhradou, bývala babička Anna, ktorú mal každý rád. Bola to taká babička každého, kto išiel okolo. Bývala síce už sama, ale osamelá rozhodne nebola. Bola to naozaj babička každého chlapca, dievčaťa, ale aj dospelých z celej dediny. Ľudia ju mali veľmi radi, a keď bolo treba, všetci jej ochotne pomáhali.
Chlapi jej na jeseň zložili a narúbali drevo na zimu, susedky zasa pomohli s nákupom alebo rýľovaním v záhrade, a my, deti, sme k nej radi chodievali len tak, posedieť si na priedomí a počúvať jej staré príbehy. Babička Anna sa za každú pomoc odvďačovala tým, čo vedela najlepšie, svojím veľkým srdcom a neskutočným kuchárskym umením.
Každú nedeľu, presne v rovnakom čase, sa z jej kuchynského okna začala šíriť tá najkrajšia vôňa na svete, vôňa čerstvo upečeného jablkového koláča so škoricou.
Jej koláč bol jedinečný. Cesto bolo vždy dokonale nadýchané, jablká zo záhrady príjemne šťavnaté a škorica rozvoniavala tak intenzívne, že tá vôňa doslova zaplavila celú našu uličku. Keď preletela cez ploty, u susedov akoby sa zastavil čas. Chlapi na chvíľu odložili náradie v dielňach, susedky vykukli z okien a my, deti, sme okamžite nechali loptu loptou a s natešenými očami sme kráčali k jej domčeku. Babička Anna robila koláč vždy na obrovskom plechu, pretože presne vedela, že nedeľné popoludnie patrí spoločnému zdieľaniu.
Pred jej domom na ulici stála stará lipa a okolo nej bola lavička, kde sa vlastne celá dedinka každú nedeľu zišla na koláč. Či bolo príjemné letné popoludnie, alebo mrzlo a vonku bola biela zima, táto lavička pod lipou žila smiechom a rozhovormi. Babička vyšla von s teplým plechom a pre každého mala pripravený ten najlepší kúsok a hrejivé slovo.
Na tej lavičke sa v tieni lipy rozprávalo o všetkom možnom, no vždy s pokojom. Chlapi preberali, aká bude tento rok úroda, kedy treba kosiť lúky alebo či zajtra vyjde slnko podľa toho, ako večer červeneli zore nad kopcami. Ženy zasa riešili, komu už kvitnú muškáty a ako najlepšie zavariť marhule. My, deti, sme sedeli s ústami od cukru a len tak sme počúvali starších. Neboli to žiadne veľké debaty, len také obyčajné rozprávanie o živote, no nikto sa nikam neponáhľal. V tej chvíli na lavičke pri babičkinom koláči boli všetci len susedmi a priateľmi.
Dnes už babička Anna nežije a pod starou lipou je častejšie ticho než vtedy. No kedykoľvek ucítim vôňu jablkového koláča so škoricou, vraciam sa v spomienkach na tú lavičku, kde svet na chvíľu dával dokonalý zmysel a ľudia mali k sebe akosi bližšie.
Možno práve teraz, keď čítate tieto riadky, držíte v ruke svoju nedeľnú šálku kávy alebo teplého čaju. Chcel som vám len pripomenúť, že tie najkrajšie a najvzácnejšie chvíle v živote sa často neskrývajú vo veľkých udalostiach, ale v takýchto obyčajných, tichých momentoch.
Prajem vám všetkým krásnu, ničím nerušenú nedeľu. Oddýchnite si, spomaľte a ak máte vo svojom okolí niekoho, komu by dnes kúsok koláča alebo milé slovo urobili radosť, nezabudnite sa pri ňom pristaviť. Tak, ako to kedysi robievala naša babička Anna.
