Krvavé základy prosperity. Európa rozdelená svedomím
Po druhej svetovej vojne sa Európa nerozdelila len železnou oponou, ale aj spôsobom, akým sa vyrovnala so svojimi troskami. Východný blok začínal od absolútnej nuly. S komunistami a sovietskym Ruskom v chrbte sme budovali nový svet na chudobnom, ale čistom štíte, odrezaní od technologického pokroku, no bez priameho profitu z nacistických zverstiev. Na druhej strane stál „úspešný“ Západ.
Dnes sa často s údivom pýtame, prečo sme menej moderní a prečo sme zostali tými chudobnejšími príbuznými. Odpoveď je však mrazivá: západný hospodársky zázrak bol postavený na základoch vybetónovaných krvou miliónov mŕtvych v koncentračných táboroch. Kým my sme začínali nanovo, západné korporácie plynule pokračovali v raste na infraštruktúre, ktorú im postavili nucene nasadení a väzni v „továrňach na smrť“.
Tieto spoločnosti nikdy skutočne nepykali. Naopak, zo zisku z najvražednejšieho systému v dejinách ľudstva si kúpili vplyv, ktorý trvá dodnes. Už to nie je len o delení na Východ a Západ. Dnes je svet rozdelený na tých, ktorí vlastnia moc a kapitál vybudovaný na troskách morálky, a na tých druhých – tých, ktorí na túto prosperitu doplatili životmi alebo chudobou. V nasledujúcich riadkoch sa pozrieme na to, ako hlboko siahajú korene tohto korporátneho zla.
Cesta k moci. Ako si Siemens kúpil Hitlera
Siemens nečakal, kým mu nacisti zaklopú na dvere. Spoločnosť bola jedným z hlavných donorov strany NSDAP dávno predtým, než Hitler ovládol Nemecko. Kľúčovú rolu v tom zohral vtedajší šéf koncernu Carl Friedrich von Siemens. Už vo februári 1933 sa zúčastnil tajného stretnutia špičiek nemeckého priemyslu s Hitlerom, kde sa vyzbierali milióny mariek na nacistickú volebnú kampaň. Títo muži tam nesedeli z donútenia. Sedeli tam, aby uzavreli obchod, oni dajú Hitlerovi peniaze a on im dá monopol, zničí odbory a zabezpečí im rekordné zisky zo zbrojenia.
Keď v roku 1941 Carl Friedrich zomrel, vedenie prevzal jeho synovec Hermann von Siemens. Práve on nesie najväčšiu morálnu zodpovednosť za to, čo sa dialo v rokoch 1941 až 1945. Pod jeho taktovkou sa Siemens stal integrálnou súčasťou holokaustu. Nebol to len „obchod so štátom“, bola to vedomá stratégia rodinného klanu, ktorý v nacistickom režime videl cestu k absolútnemu svetovému monopolu.
Siemens chápal, že Hitlerova politika prezbrojovania znamená pre elektrotechnický gigant miliardové štátne zákazky. Od radarov až po súčiastky do rakiet – Siemens bol mozgom nemeckej technickej prevahy. Chápal, že Hitlerova sľubovaná „prezbrojovacia politika“ znamená pre elektrotechnický gigant miliardové štátne zákazky.
Vedenie Siemensu nadšene privítalo nacistický zákaz odborov a štrajkov. Fabriky sa premenili na miesta s polovojenskou disciplínou, kde robotníci (ešte pred väzňami) museli podávať maximálne výkony pod hrozbou zatknutia Gestapom.
Siemens sa aktívne podieľal na „arizácii“, teda násilnom preberaní firiem židovských konkurentov. Keď boli židovskí majitelia menších elektrotechnických firiem prinútení k úteku alebo zatknutí, Siemens ich majetok a patenty skupoval za zlomok ceny, čím si vytvoril v Nemecku absolútny monopol.
Siemens nebol „obeťou režimu“. Bol to jeden z pilierov, na ktorých Hitler postavil svoju ekonomickú moc. Bez finančnej injekcie a technologickej podpory od firiem ako Siemens by sa nacisti možno nikdy neudržali pri moci tak dlho a v takom rozsahu.
Elektrifikácia holokaustu a továrne v Osvienčime
Zatiaľ čo Porsche staval tanky, Siemens sa stal technologickým mozgom nacistickej infraštruktúry. Spoločnosť nebola len dodávateľom, ale priamym prevádzkovateľom otroctva. Siemens staval továrne strategicky hneď vedľa koncentračných táborov ako Auschwitz (Osvienčim), Buchenwald, Mauthausen či Ravensbrück. Cieľ bol jednoduchý a desivý, mať okamžitý prístup k „pracovnej sile“, ktorú bolo možné doslova upracovať k smrti.
V týchto pobočkách väzni vyrábali elektrické komponenty pre rakety V-2, komunikačné zariadenia pre Wehrmacht a súčiastky pre nemecké lietadlá. Siemens mal v Osvienčime dokonca vlastnú fabriku (Siemens-Schuckertwerke), kde väzni pracovali v neľudských podmienkach pod dohľadom dozorcov SS, pričom samotná firma platila SS za každého „prenajatého“ väzňa dennú sadzbu.
Architekti tovární na smrť. Siemens a spaľovacie pece
Za najtemnejšie rozhodnutia spoločnosti zodpovedal vtedajší generálny riaditeľ Hermann von Siemens. Pod jeho vedením sa firma stala kľúčovým dodávateľom pre najstrašnejšie miesta na zemi. Siemens nebol len pasívnym účastníkom, ich inžinieri navrhovali a inštalovali elektrické systémy pre plynové komory a spaľovacie pece v Osvienčime.
Dcérska spoločnosť Siemensu (konkrétne divízia Siemens-Schuckertwerke) dodávala elektrické motory a ventiláciu pre kremačné pece vyrábané firmou Topf & Söhne. Bez týchto systémov by nacistická mašinéria nedokázala spaľovať tisíce tiel denne v takom tempe.
Rudolf Bingel. Jeden z kľúčových riaditeľov Siemensu, ktorý bol v úzkom kontakte s velením SS. Osobne dohliadal na to, aby sa továrne stavali čo najbližšie k barakom väzňov, aby sa nestrácal čas ich presunom.
V tábore Ravensbrück mal Siemens 20 dielní, kde ženy v 12-hodinových zmenách vyrábali súčiastky pre rakety V-2. Ak väzenkyňa ochorela alebo nevládala plniť normy, dozorcovia SS ju na príkaz vedenia Siemensu okamžite poslali do plynu a firma požiadala o „nový kus“.
Siemens po vojne tvrdil, že boli „prinútení“ k spolupráci. Dokumenty však ukazujú, že firma aktívne vyhľadávala partnerstvo s SS, pretože otrocká práca bola pre nich extrémne zisková. Za každého väzňa platili SS smiešne 3 až 6 mariek denne, pričom im nemuseli platiť žiadne poistenie ani stravu.
Povojnová fraška. Sloboda a návrat na vrchol
Keď v roku 1945 utíchli zbrane, zdalo sa, že vedenie Siemensu čaká zaslúžený trest. Hermann von Siemens bol spojencami zatknutý a prevezený do internačného tábora. Obvinenie bolo jasné, vojnové zločiny a využívanie otrockej práce tisícok väzňov. Ale realita bola iná.
Napriek tomu, že Siemens bol v Norimbergu označený za jednu z firiem najviac zapletených do holokaustu, Hermann von Siemens nebol nikdy odsúdený. Po dvoch rokoch vo väzbe ho v roku 1948 prepustili. Prečo? Spojenci začínali studenú vojnu so Sovietskym zväzom a potrebovali silné nemecké hospodárstvo. Siemens bol pre nich príliš dôležitý na to, aby ho zničili.
Čo je však najviac šokujúce, Hermann von Siemens sa v tom istom roku (1948) vrátil priamo do kresla predsedu dozornej rady. Muž, ktorý dohliadal na továrne v Osvienčime, opäť riadil jeden z najväčších svetových koncernov.
Siemens desiatky rokov po vojne odmietal vyplatiť akékoľvek odškodné preživším z koncentračných táborov. Prvé symbolické platby prišli až koncom 90. rokov (takmer 50 rokov po vojne!), kedy už väčšina obetí bola po smrti.
Vo firemných archívoch sa dlho hovorilo o „nedostatku pracovných síl počas vojny“, čím cynicky zakrývali fakt, že tie sily boli väzni umierajúci od hladu.
Podľa historických výskumov a vlastných (oneskorených) priznaní spoločnosti sú počty nasledovné.
Celkový počet nútene nasadených. Siemens počas vojny využil najmenej 80 000 až 100 000 ľudí. Tvorili ich vojnoví zajatci, civilisti z okupovanej Európy a väzni z koncentračných táborov.
Väzni z koncentračných táborov. Priamo z barakov do tovární Siemensu bolo hnaných minimálne 5 000 až 20 000 väzňov. Išlo najmä o ľudí z táborov Ravensbrück, Auschwitz (Bobrek), Buchenwald, Flossenbürg a Gross-Rosen.
Presný počet mŕtvych priamo „v réžii“ Siemensu je ťažké určiť, pretože oslabení väzni boli po strate produktivity okamžite posielaní do plynových komôr.
V táboroch ako Gross-Rosen dosahovala úmrtnosť kvôli brutálnej práci až 10 % ročne.
V Ravensbrücku, kde mal Siemens 20 vlastných dielní, ženy pracovali v 12ti hodinových zmenách až do úplného vyčerpania. Tie, ktoré už nevládali, boli „vytriedené“ a zavraždené.
Príbeh Siemensu po vojne je učebnicovým príkladom toho, ako sa priemyselná elita dokázala vyhnúť zodpovednosti. Zatiaľ čo tisíce ľudí, ktorí pre nich otročili, skončili v masových hroboch, riaditelia Siemensu si pokojne dožívali v luxuse a pokračovali v budovaní svojho impéria.
Absolútny cynizmus. Škandál so značkou „Zyklon“
Ak by ste si mysleli, že Siemens sa po vojne aspoň potichu hanbil, rok 2001 vás vyvedie z omylu. Spoločnosť vtedy predviedla ukážku totálnej necitlivosti a historickej slepoty, ktorá šokovala celý svet.
Siemens sa pokúsil zaregistrovať ochrannú známku „Zyklon“ pre svoju novú radu domácich spotrebičov, vrátane plynových rúr a vysávačov. Pre firmu, ktorá v Osvienčime inštalovala elektrické rozvody k plynovým komorám, kde bol používaný vražedný plyn Zyklon B, to bol prejav nepredstaviteľného cynizmu. Verejnosť a židovské organizácie (napríklad Simon Wiesenthal Center) okamžite ostro protestovali. Predstava, že by si niekto v Nemecku kúpil plynovú rúru značky „Zyklon“ od firmy, ktorá profitovala z holokaustu, znela ako zvrátený čierny humor.
Siemens sa pod tlakom medzinárodného škandálu žiadosti o značku vzdal a hovorca firmy sa ospravedlnil s tým, že „si neuvedomili historické súvislosti“. Je však ťažké uveriť, že gigant s obrovským právnym a historickým oddelením by takúto „chybu“ urobil náhodou.
Tento incident len potvrdil, že pre korporáciu boli obete Osvienčimu dlhé desaťročia len položkou v účtovníctve, na ktorú chceli čo najrýchlejšie zabudnúť – až tak, že im meno vražedného plynu prišlo ako dobrý marketingový ťah pre domáce spotrebiče.
Príbeh „Zyklon“ z roku 2001 je definitívnym dôkazom, že bezohľadnosť firiem nekončí s koncom vojny. Je to mementom toho, že ak sa s minulosťou nevyrovnáme úprimne, môže sa vrátiť v tej najbizarnejšej a najnechutnejšej podobe.
Desaťročia mlčania a vynútená ľútosť
Po roku 1945 sa v Siemense hralo „mŕtveho chrobáka“. Firma sa tvárila, že nenesie žiadnu vinu a že téma otroctva v ich továrňach je uzavretá kapitola.
1962. Prvý „odpustok“ bez viny. Pod tlakom židovských organizácií Siemens vyplatil 7 miliónov mariek (približne 150 mariek na osobu) preživším, ale s jasným vyhlásením. „Odmietame akúkoľvek právnu alebo morálnu povinnosť.“ Považovali to za milodar, nie za odškodné za zničené životy.
1997. Drzé „nie“. Ešte v roku 1997, pri oslavách 150. výročia založenia firmy, vedenie Siemensu verejne vyhlásilo, že pre bývalých otrokov už nemôžu urobiť nič viac, než vyjadriť „hlbokú ľútosť“.
Zmena až pod tlakom (1998). Skutočný prelom nastal až v roku 1998. Nie kvôli svedomiu, ale kvôli hromadným žalobám v USA, ktoré hrozili firme obrovskými finančnými stratami a bojkotom. Až vtedy Siemens zriadil „Humanitárny fond pre bývalých nútene nasadených“ a pripojil sa k nemeckej nadácii „Pripomienka, zodpovednosť a budúcnosť“.
V súčasnosti sa Siemens k svojej minulosti hlási na webe a v archívoch, kde uvádzajú, že „hlboko ľutujú“ zamestnávanie ľudí proti ich vôli. Kritici však upozorňujú, že toto pokánie prišlo v čase, keď už väčšina priamych obetí bola po smrti a firma si ním len čistila imidž pred globálnymi investormi.
Ich ospravedlnenie nebolo výsledkom mravného precitnutia. Bolo to biznisové rozhodnutie. Siemens sa omluvil až vtedy, keď mlčanie začalo byť drahšie než priznanie. Za polstoročie ticha a arogancie zaplatili sumou, ktorá je v porovnaní s ich ziskami z vojny len kvapkou v mori.
„Príbeh Siemensu a Porscheho je rovnaký. Ukazuje nám najtemnejšiu stránku ľudskej povahy, fakt, že človek je pre peniaze a technický triumf schopný predať aj vlastné svedomie. Dokáže sa spojiť aj s najvražednejším systémom v histórii ľudstva, ak mu to prinesie zisk a moc. Siemens nebol obeťou nacizmu, bol jeho motorom. A zatiaľ čo mená jeho riaditeľov sú dnes vytesané do pamätných tabúľ priemyslu, popol tisícok ich obetí z Osvienčimu zostáva tichým svedectvom o tom, akú cenu má úspech vybudovaný na troskách morálky.“
