V prvom rade objasním moje dôvody. Prečo píšem toto na blog? Preto, lebo spomienky sa ukladajú hlboko do mozgu a nahrádzajú ich nové. Tak prečo si to neuchovať takto?
Domaša.
Jedna z prvých brigád, a hneď riadne na tvrdo. Mala som len 16 rokov a pocit slobody na dva mesiace bol na nezaplatenie. V tomto prípade som netušila alebo nechcela tušiť, že niekde je aj niečo lepšie. Naivné.
Naše bojové podmienky boli v prvom rade podradné a neľudské. Plat bol určený na hodinu, nepamätám si to už presne ale zdá sa mi, že to bolo nejakých 28 korún. Tringelty sme museli odovzdávať do poslednej koruny a ku kase sme neboli pripustené. Za barom boli synovia pána majiteľa. Po celom podniku kamery, drobnohľad ako sa patrí. Vtedy mi to vôbec neriešila, kradnúť som nemala v úmysle.
Naše spanie bolo v izbičke dva krát tri metre, kde bolo okienko ako na wc, zaprášené a staré postele. Spali sme nad reštikou, v naozaj provizórnych podmienkach. No a jedlo. Jedlo sme mohli dostať zadarmo len raz denne, a to polievku plus ako bonus niečo z ponuky fastfood. Rozumej hod dog, langoš (už ich nejedávam vôbec) alebo hamburger.
To čo sme tam zažili, a že sme sa nechali zatiahnuť medzi otrokov je len a len naša vec. Ale čo ťa nezabije to ťa posilní. Prešlo to a jediné čo som pri odchode vedela bolo len to, že tu by som sa tam už nevrátila.
Letné brigády, letné lásky to ide všetko pekne ruka v ruke. Tie spomienky, sú na nezaplatenie a hlavne skúsenosti. Dnešná mládež chce buď rýchle a veľké prachy, alebo sedí doma celé leto. No ja, by som nikdy nemenila.
