V prvej som pochodila s odporúčaním, že mi fotky urobia ale keď im ich prinesiem napálené na cd-čku. Tak som šla ďalej, veď mi ich musí niekto urobiť na počkanie. Alebo som náročná?
Prešla som celé mesto a nakoniec som zakotvila v malom, smradľavom ateliéri. Pri otázke či mi vedia urobiť fotky aj z usb kľúča sa staršia pani bez zubov začala smiať. Pomyslela som si, že toto asi nebude v poriadku. No nakoniec z nej vyšlo, že fotky si mám vytlačiť sama ak viem, lebo ona má nový počítač a nevie na ňom pracovať. Ku cti tejto príjemnej osoby slúži to, že mi dala cenu najminimálnejšiu aká sa len dala.
Hoci som tam sedela dve hodiny, neľutujem. Môj pocit na začiatku bol trošku zmiešaný. Ale po dvoch hodinách strávených pri tejto pani podnikateľke som odchádzala aká si uvoľnenejšia ako som tam vstupovala. Mala v sebe niečo „neslovenské“, bola bezstarostná, usmiata hoc bez zubov ale šťastná.
Nesťažovala sa na vysoké nájmy v meste, ale zaujímala sa o môj život. Rozprávala rýchlo a veselo, veľa sme sa spolu smiali. Na ďeťoch, na zákazníkoch ale aj na nej. Táto pani nemá mercedes, chodí do práce pešo. Býva v byte na sídlisku, je jednoduchá ale môže si byť istá, že na ňu asi tak skoro nezabudnem.
Pozvala ma aj na budúce, Vraj si môžem spraviť fotky zadarmo, ak ju to naučím, no, nekúp to!
