Už je to týžden čo sa mi každú noc sníva o rohlíku s karičkou a dusenou šunkou. Už sú to dva týždne čo sa mi každú noc sníva o fialovej krave. Už sú to tri týždne čo poľujem na chutný chlieb a plnotučné jogurty. Stále hlúpo verím v to, že na Colorado Boulevard natrafím na stánok s grilovanými klobásami a ukrainskými predavačkami. Bezúspešne hľadám aspoň náznaky kukurice na pizzi.
Chýbajú mi ľudia na uliciach. Chýbajú mi vietnamskí predavači, podľa ktorých mi „šéééchno slúúúúši“, aj keď to je to o štyri čísla väčšie. Chýbajú mi politické debaty pri nedeľnom obede. Chýba mi humor Milana Lasicu v priamom prenose. Chýbajú mi aj hry integrované v mobilných telefónoch. A dokonca mi chýbajú aj aktuálne informácie z milostného života Marianny Ďurianovej.
Zo všetkého najviac mi však chýba rodina a priatelia. Chýba mi každodenné preposielanie Dilberta po „ájsíkjú“. Chýbajú mi každodenné hádky o tom, ktorý antivírus je najlepší. Chýbajú mi Petrove chvíľky poézie. Chýbajú mi ľudia, ktorí si pri mojom mene vždy zaspievajú „Júlia, si slnko v sieti“. Chýbajú mi filozofické debaty s mojou trojročnou kamarátkou Biankou a večné vymýšľanie odpovedí na jednoducú otázku „prečo?“. Chýbajú mi nedeľné návštevy babky a dedka. A večerné prechádzky s psíčkami a psíčkarmi a hlavne mamkou.
Napriek tomu sa tu však mám dobre. Majú tu hory pripomínajúce Tatry a špinavú rieku pripomínajúcu Torysu. Cameron je už profík v používaní „ta“, „ta ne“ a „ta dobre“ a niečo sa lepí už aj na Kate.
Snáď ti milé Slovenskočesko chýbam rovnako, ako TY chýbaš mne a teším sa, až ŤA znova uvidím.
Tvoja nie až tak tajná ctiteľka Júlia (alias Slnko v sieti).
