Cestou na prechádzku s deťúrencami, bolo to pred rokom, mali vtedy 6 mesiacov a dva roky, sa za mnou rozbehol neznámy muž. Bola zima, tma už o pol piatej, obďaleč ani živej duše. Neznámy si cez nos a ústa držal mikroténové vrecúško, z vrecka bundy mu trčala plechovka s neznámym obsahom, fetoval. Keď sme sa priblížili, otočil sa za nami, rozbehol sa, vydával zvláštne zvuky, podobné zvieraťu, ktoré na niekoho vrčí... bála som sa. Utekala som čo mi nohy stačili asi dvesto metrov, kým som nestretla prvých ľudí. Starší syn bol vystrašený, mňa ešte dobrú chvíľu triaslo a dlhé týždne som sa vracala domov okľukou cez tzv. "radoľskú" križovatku, najfrekventovanejšiu v okolí.
Raz ma tam tak z auta zahliadol známy, ako čakám asi pätnásť minút na miniatúrnom kúsku "ostrovčeka" pre chodcov, ktorí sa chcú dostať na druhú stranu, s kočíkom a odrážadlom pre staršieho syna v záplave kamiónov a uháňajúcich áut všade okolo, a pri najbližšom stretnutí sa ma pýtal na dôvod, prečo nepoužijem kratšiu a bezpečnejšiu cestu cez "lávku". Tak som mu vyrozprávala vskutku krátky príbeh a on sa čudoval, prečo som nevolala políciu. Presviedčal ma, aby som sa nebála, a ak sa podobná situácia ešte naskytne, tak mám vytočiť trojmiestne číslo. Veď oni prídu. Niečo urobia.
A tak sa aj stalo. Príbeh sa o pár mesiacov opakoval, a keď som videla približovať sa dôverne známu mikroténovú tvár, pochytila ma úzkosť a volala som. Keď sa ma mužský hlas na druhej strane linky pýtal, prečo volám a ja som vysvetľovala dôvod, nastalo dlhé ticho. Hneď na to padla otázka : "Ako sa voláte?" Aha. Toto je podstata telefonátu? V strese som mu meno povedala, nech si nemyslí, že si vymýšľam. Potom povedal : "Žijeme v demokratickej krajine a každý si môže robiť čo chce." TO NEMYSLÍ VÁŽNE. Zmätene som pokračovala : "Ale on fetuje. Na verejnosti. To je normálne? Beží za mnou a kričí... mám z neho strach."
"Obťažuje vás?"
"No, fyzicky nie, ale uteká z mnou a kričí pritom, som s dvoma deťmi... nemôžete prísť?" ČO JA VIEM ČO SA MU PREHÁŇA VO FETOM ZAČMUDENEJ MYSLI? Vidí matku s dvoma deťmi alebo trojhlavú príšeru, ktorá si robí zálusk na jeho Aladinovu plechovú lampičku?
"Nie, v žiadnom prípade neprídeme." Zložili mi telefón, skôr ako som stihla zašomrať ironické a sklamané ďakujem...
O dva dni na to, po ceste domov, stáli na "nebezpečnom" mieste dvaja uniformovaní muži. Policajti. Tak predsa! Hoci trošku neskoro, no nech to tu aspoň občas prídu skontrolovať... tú neslávne známu kysuckú "plaváreň"...
Jeden podišiel ku mne a hovorí: "Mladá pani, idete touto cestou?" Prikývla som. "Tak si potom dávajte pozor, dostali sme telefonát, že sa tu pohybuje..." Áno! Predsa! Niečo urobia...
"... LÍŠKA." Ostala som stáť ako obarená.
Mladý policajt upozornil na nebezpečeného kekerujúceho tvora hrdzavej farby ešte dvoch ľudí v tesnom závese za mnou, nasadol s kolegom do auta a odišli.
....
Moji susedia z paneláku volajú políciu na každého bezdomovca, ktorý vykoná pod ich balkónom primárnu potrebu. A oni prídu.
....
Zvykli sme si byť ticho. Zvykneme sa aj báť.
A zvykli sme si vidieť policajné autá na krajniciach v bezoblačné nedele, keď ľudia cestujú za oddychom a pokojom. Zvykli sme ich vidieť schovávať sa za neprehľadnými rohmi ulíc, kde striehnu, či zastavíme na stopke alebo nedáme prednosť.
Pomáhať a chrániť? To určite...
...zvyšovať štátne rozpočty vyberaním niekedy nezmyselných pokút.
A chrániť? Chrániť ľudí pre líškami. Možno besnými, možno nie. Veď besná líška môže zabiť menšieho psíka. A to nesmieme dopustiť. Život ako život.
