Boží trest? Karma? Ale kde, svokra! Vcelku rýchly telefonát to bol, povedala mi : "Obliekaj sa, oco ťa zavezie, treba pohrabať." A proti tomuto sa nedá namietať. Nestihnete. Vonku čaká odvoz, deti berie ona pod ochranné krídla, v strese hľadáte staré tepláky, na vlasy nastriekate čerešňový suchý šampón, cítite máj v ovzduší, najlepšia kamarátka je v tom istom čase na kozmetike a ešte ju čaká kaderníčka, postuje vám pravidelne fotky z priebehu celého "tunningu" .... a vám sa v hlave trávnice prepínajú na Bruna Marsa... I should have bought you floweeeeers and held your haaaaand, should have give you all my houuuuuurs, when I haaaad a chaaaaance... (Mal som ti kúpiť kvety a držať ťa za ruku, mal som ti dať všetok svoj čas, kým som mal šancu.)
A vtedy sa vo vašej mysli začne písať blog. Zatrpknutý blog o mužoch, ktorí dnes nekúpili svojej žene kvietok. Ktorí na svoje polovičky nemyslia. Na ich záhradky (Kedy si, milý čitateľ, naposledy pohrabal, porýľoval, zasadil?) Že ju bolí hlava, namietaš. A vieš, prečo ju bolí? Či azda z toho nie, že o celú záhradu sama sa stará? A či nejaké trápenie nemá v tej hlave, pýtal si sa jej? Má v tej hlave teba ešte? Vieš, po čom túži? Rozprávaš sa s ňou? Tak som sa rozčúlila, že som skoro pohrabala aj snežienky, ktoré nám vykvitli. Srdco mi zase na chvíľu zmäklo, zahanbilo sa, po susednej záhrade prešiel muž s pekným zadkom a mňa zalialo teplo. V duši, samozrejme. Aj hlava ma prestala bolieť, všetok hnev vyfučal.
Zavolala mi mama, že mám u nich rumové pralinky od otca, aby som sa zastavila, keď dohrabem (a samozrejme, že sa úctyhodné tri minúty schuti na mne smiala v štýle - Dobre volám? Svojej dcére? Čo robí? HRABE??? HAHAHAHAHAHA). Potom mi oznámila, že požiadala o priateľstvo Paula Coelha (sociálnu sieť používa týždeň), a spýtala sa ma, čo to znamená, keď ju niekto štuchol. Keď som jej to vysvetlila, trošku sa zakoktala a ja som úplne cítila, jak len dcéra vie cítiť, že sa červená, a potom dodala : "Ale nehovor to otcovi, však ja nič, ale vieš, akí sú chlapi... oni to tak inak berú..." a ako čerešničku na torte mi oznámila: "A už presne viem, ako sa bude volať tá kniha! Ako si plniť sny v päťdesiatke. Alebo v šesťdesiatke, podľa toho, kedy ju dopíšem!" A vtedy, drahí veriaci, vtedy mi už tiekol mejkap z tváre nie z hrabania, ale od smiechu a tepla, ktoré ma oblievalo pri rozhovore s ňou. Najdrahšou ženou v mojom živote. Ktorej nikdy nezavolám, ako sa varí guláš, ale ktorej zavolám, keď ma bolí srdco, a keď tu nikto iný nie je.
Zrazu mi celé to sebaľútostné čakanie na kyticu kvetov pripadalo také zbytočné. Prečo deň žien "oslavovať" s chlapom, keď môžete so ženou. Ženami. Ktoré dnes oslavovať chcú. S ktorými vám je dobre, ktoré vás inšpirujú, milujú, ukazujú cestu... ktorých jedinečnou vlastnosťou je životaschopnosť, energia, zápal, s ktorým sa nanovo zas a zas vrhajú do náruče životu a chcú z neho vysať vždy len to najlepšie. Tie, ktoré si dôvod na radosť a oslavy nájdu hocikedy, či majú v rukách hrable alebo šminky.
A pre vás, ženy matky, ženy nematky, ženy milenky, ženy rebelky, ženy princezné, ženy kuchárky, ženy krasotinky, ženy spasiteľky, ženy všetkých chutí, vôní a túžob, pre vás dnes odo mňa, s láskou. Milujte seba, svet, buďte na seba a ku sebe dobré, zaslúžite si to!
