Medzi obľúbenými charaktermi z kníh, spevákmi a básnikmi, som našla položky ako vôňa vzduchu po daždi, môcť si kúpiť pivo, ženské trenírky, letná búrka, keď je obloha v lete oceľovomodrá, ležanie na zemi, vôňa dychu milovaného človeka pri bozkávaní, vôňa benzínu, keď ma mama volá "pupa" a frajer "víla"... Samá voda.
Zo zoznamu asi 50 položiek mi tam ostalo len niekoľko "istôt", po ktorých sa dá v prípade núdze siahnuť a nijako nie sú spojené s meteorologickými podmienkami, aktuálnym ročným obdobím a emocionálnym nastavením ľudí okolo mňa. Alkohol, malinová torta z nemenovanej kaviarne, ten benzín a ležanie na zemi. Keby sme to všetko spojili, písala by som vám z centra pre liečbu závislostí s 30 kilami nadváhy.
Na zozname bola aj rodina a kamaráti. Aj jedna aj druhá skupinka bezohľadu na dĺžku a intenzitu väzieb v nej, je tvorená ľuďmi. A opäť slepá ulica. Lebo občas vám aj najbližší ublížia. A možno práve tí najviac. Lebo kto vás zraní viac, ako ten, ktorý vie, kde a kedy udrieť? Občas sa vám otočia chrbtom. Občas vás podrazia. Lebo sme ľudia. A veľakrát (s)klameme.
Ale tá rodina na rozdiel od kamarátov a pseudokamarátov je prítomná. Je tu. A to je niekedy najviac. Hoci sa neserú, povedia vám, že toho smútku je už veľa, a že vyzeráte hrozne zle, už so sebou niečo robte. A je dobré, že to povedia.
Keď som zoznam písala, mala som sedemnásť a problémy žiadne.
Teraz mám o pár rokov a detí viac, a ťažšie obdobie v súkromí. Na zozname zaručených "liečiv" ostalo pár kníh, umenie, tanec a šport. No keď vám niekto blízky vrazí pravačkou direkt do vašich ružových okuliarov a tie sa rozsypú na márne kúsky, keď zrazu vidíte všade samé tmavé chiméry, potom sa nechce ani tancovať ani ísť do opery.
Asi je na čase prerobiť zoznam. Nestavať život a šťastie na chutiach, vôňach, melódiách, písmenách a ľuďoch. Na matériách, náladách a na počasí.
Naučiť sa vystačiť si. Sami sebe. Sami so sebou. Prijať, čo sa deje, skúsiť sa povzniesť, nenechať sa prevalcovať. Nadýchnuť sa, vydýchnuť, možno si trochu poplakať či pokričať. A kúsok po kúsku sa zasa stavať z kolien na nohy, deň za dňom silnieť. Nech sa zo zhrbeného homo posterectus stane zo mňa homo erectus (aj vy ste si práve uvedomili pôvod slova erekcia?). Pekný vzpriamený druh bez rozplakaného mejkapu. Keby sa dalo takto skákať do histórie, vykonať na sebe mikroevolúciu vedomia a ponaprávať chrbtové kosti, však? Nedá sa.
Som však aj človek rozumný a viem, že všetko prejde. Lebo keď odišlo dobré, musí aj to zlé.
This little light of mine, I´m gonna let it shine, this little light of miiiiiiiine, I´m gonna let it shiiiiiine. No vidíte, a už si zase pospevujem.
