Na návštevu ku mne prišla kamarátka Vanda. O pár mesiacov sa táto krásna, stále slečna, vydáva. Dali sme si čaj. Po chvíli mi oznámila, že chýbalo málo a svadbu skoro zrušila. Našťastie sa to nejako dalo dokopy, nejako odkomunikovalo. Ako vždy. Ako už milióntykrát pri väčšej či menšej hádke.
"Nehádate sa nejako často?"
"Áno, ale je to normálne. To tak býva. To tak má byť. Vzťah sa buduje, vzťah je o prekonávaní problémov..."
Áno. Súhlasím všetkými desiatimi. Ale počkajte, akých problémov? Aké majú dvaja mladí slobodní ľudia bez záväzkov problémy? Nevedia sa dohodnúť, kde strávia voľný víkend alebo do ktorej pôjdu reštaurácie?
Keď som ich dvoch stretla prvýkrát, kamarátku Vandu som nikde nevidela. Celá jej osobnosť bola preč. Všetko čaro, spontánnosť, iskra v očiach. Akosi príliš sa musela sústrediť, prúd reči aj smiech bol sústavne kontrolovaný niečím, neviem... jeho pohľadom? Bála sa, že sa mu nebude páčiť, keď to bude ona?
Ona krásna, výbušná, prirodzená. Kde je ten oheň? Sedela som pri nich a cítila sa ako v paralelnom svete. S dvoma cudzími ľuďmi.
Nemala by byť Vanda ešte viac Vandou, keď je s človekom, ktorého ľúbi a ktorý ľúbi ju? Nemala by byť ešte divokejšia, ešte žiarivejšia? Nemala by byť jej sebahodnota naplnená do takej miery, že priamo úmerne s láskou k nemu bude rásť jej láska k sebe samej? Bez sebapoškodzovania kontrolou vlastného smiechu a intonácie?
Keď to v časopriestore zamilovanosti nesviští láskou, keď ju cudzí človek na ulici nezbadá a nezdá sa mu priam taktilná, dotknuteľná voľnou rukou, je tam vôbec? A keď aj v tomto malom súkromnom svete, ktorý má byť chvíľkou raja pre oboch, v ktorom sa bezstarostne môžete radovať zo vzájomnej prítomnosti bez akýchkoľvek veľkých spoločných problémov hádaš a nemáš pokoj, čo potom?
"Je zodpovedný,múdry, starostlivý... Júlia, to je ono, nemyslíš?"
Ostala som zbabelo ticho. Skúsila som sa zamyslieť. A pozrieť sa na svoje manželstvo.
A prišla som k záveru. Že rozum je fajn vec. V práci napríklad. Ale srdce neoklameš.
A to srdce sa bude dožadovať čoraz viac. A keď prídu ozaj dospelácke starosti, ozaj problémy, ozaj krízy, hypotéky, lízingy, deti. Keď srdce bude tĺcť silnejšie. Za svoje práva, za svoje potreby. Plné strachov, zmätku. Keď sa bude dožadovať pevného bodu. Keď sa bude potrebovať oprieť o spomienku, o spomienku plnú smiechu a šialeností, keď bude potrebovať emóciu. Čoho sa chytí? Zase rozumu? A čo keď bude tlkot srdca tak silný, že ho načisto prehlúši?
A možno som len zbadala vo Vandiných očiach na chvíľočku seba a svoje rozhodnutia. Tie rozumové, aj tie divoko spontánne. A mala som potrebu uvažovať nahlas. Pre všetky ženy a pre všetkých mužov, ktorí stoja na križovatke.
"Lose a little quard, let it down, wanna give you wild love, the kind that never slows down..."
