- ak by sa dala táto amorfná záležitosť nejako zmerať - bola rozdielna. A možno som si to všetko len zle vyložila. Lebo "milovať rovnako" nemusí nutne značiť nejakú objemovú veličinu. Úplne logicky môže ísť o spôsob, akým ich ľúbime. A akým im to dávame najavo.
Lebo deti si nevyberáme ako životných partnerov podľa absencie pre nás patologických javov znemožňujúcich s daným jedincom prípadnú koexistenciu. Deti, my ženy, po splodení najskôr nosíme v podvodnom svete svojich materníc, a potom ich rodíme. A ony už aj na tento suchozemský svet prichádzajú každé iným štýlom. Ony sa už rodia s temperamentom sebe vlastným. Podaktoré vykĺznu ľahkosťou a rýchlosťou strmého toboganu v akvaparku, iné sa aj hodiny po vypustení vody z priehrady ťahajú kamsi pod rebrá, túliace sa k maminmu srdiečku. Neviem, ako vy, viacrodičky, u mňa to bolo práve takto.
A moji dvaja synovia. To je káva a čaj. Cukor a soľ. Čo len chcete. A občas sa sama nad sebou pozastavím, nad spôsobom svojej výchovy. Na tom, ako používam pri každom inú metódu, ako na každého fungujú diametrálne odlišné veci a zákonitosti.
Lebo jeden je pokojné citlivé chlapča, ktorého hlas sme prvýkrát počuli, keď mal dva mesiace, a druhý? Druhý je slnko v sieti alebo úplný zurvalec. Nič medzitým. Buď ukážkové dieťa alebo postrach.
Lebo jeden ma objíme a pobozká, keď ráno vstane, keď ide večer spinkať, a vôbec hocikedy, keď si "vypýtam". A druhý mi na požiadanie akurát tak "prdne" ústami do líca, dá frčku do nosa, keby ste ho odfotili pri pokuse objať ho, obrázok by sa volal Agónia alebo Bože, čo zase tá mama chce.
A je teda úplne prirodzené, že aj spôsob, akým k nim pristupujem, je individuálny. Áno. Možno vyžadujem viac v rovnakých veciach od jedného než od toho druhého. Možno sa to celému svetu ako nezaujatému pozorovateľovi môže zdať nespravodlivé. Ale ja viem, kde má jeden aj druhý hranice svojho potenciálu, kam siahajú hranice ich možností.
Len si spomeňte na všetky svoje lásky. Milovali ste všetky rovnako? Možno aj, ale každú iným štýlom. Jednej ste mali potrebu neustále skladať verše, spievať, inú brať splavovať Hron alebo skákať padákom. Zrkadlili ste jej potreby. Prešli ste na jej typický spôsob vyjadrovania. Hodili ste sa na jej vlnu.
A tak je to aj s deťmi. Tak je to s každým človekom na tejto planéte.
A temperament svojich detí si nevyberiete tak, ako ľudí vo svojom okolí. Tam toho nenafiltrujete. Vaše dieťa je zo štvrtiny vás svokor alebo svokra (žartujem), nič s tým nenarobíte. A musíte túto skutočnosť prijať, narábať s ňou, ako najlepšie viete.
Lebo tých, ktorí sú nám povahovo blízki, ľúbime ľahšie.
To neznamená, že tých rozdielnych nemilujeme v rovnakom množstve. Len s možno väčším vypätím síl.
PS: venujem mamičke krásnych dvojčiat, ktorá sa často trápi, či rozdeľuje krupicovú kašu obom ratolestiam v rovnakej miere a hustote výskytu "hrčiek", či ich objíma a karhá rovnako :-) Si dobrá mama, už len preto, že ťa trápia takéto skutočnosti.
