S niečím podobným som sa ešte nestretla a dosť ma to zarazilo. Počkať, TEBE to nedáva zmysel, tak JA s tým mám skončiť?
Fíha, tak to už hej.
Lebo za to nič nedostávam, lebo len robím reklamu. Myslím, že veľké vydavateľské spoločnosti moju "propagandu" ozaj nepotrebujú, ak tým nejako pomôžem samotným autorom a podporím ich ďalšiu snahu v tvorbe umenia, tak prosím! Nech len píšu, nech tvoria, veď nám tých dobrých a pekných vecí okolo chýba ako soľ!
Alebo dávam knihám, citujem: "neprimeranú" korunu. Neprimeranú pre teba, kto ich nevieš oceniť? Keď pozveš hostí na večeru, snažíš sa, aby jedlo, ktoré pripravíš, nielen chutilo, ale aj vyzeralo dobre. Aby človek dostal chuť. Spomínate si na gumené rukavice, akými nám, často len rukami v tých rukaviciach, "pleskali" zemiakovú kašu z obrovských hrncov pani kuchárky v školskej jedálni? Áno, aj tak sa dá. Všetko. Naplieskať, nahádzať, zababrať. A teraz sa pýtam ja - prečo, keď to ide lepšie?
Rodičia ma odmalička brávali po kopcoch. Neznášala som to, oni to milovali a milujú dodnes. Aj môj brat. Ten dokonca beháva do kopcov časovky. Klobúk dolu pred nimi. Možno by to na mňa málokto povedal /najčastejšie ma stretneš na káve, sedieť/, bola som aj na Rysoch aj Kriváni /tatranskom/, na Jahňacom štíte aj Svišťovke, na Téryho aj Zbojníckej chate, desaťročná som sa rozprávala s horským nosičom Lacom Kulangom a chcela som byť ako on :D... ale vstávať ráno pred svitaním, keď ma oco musel odniesť na rukách z vyhriatych perín do kuchyne, aby som sa najedla, na to fakt nemám ktovieake spomienky. Motivovali ma rôzne. Ich tam hnal asi pocit pokoja, vôňa borovíc, šum lístia a rozmýšľanie, či stihneme ujsť pred búrkou a aký bude výhľad.... mojou motiváciou bol nasľubovaný mamin lak na nechty alebo iná "lakocinka".
Dodnes ma turistika neláka. Nedáva mi taký zmysel, ako mojim rodičom, to neznamená, že by mali prestať alebo že sa im budem vysmievať pre to, čo robia.
Keby sme sa zamysleli úplne do hĺbky, asi by nám v živote dávalo zmysel skutočne máločo. Asi ani samotný život.
Keď som začínala písať blog, hovorila som si, keď to poteší/povzbudí hoci iba pár ľudí, alebo len jedného, tak to bude mať nejaký zmysel.
A neskôr som pochopila, že ho možno píšem ozaj len pre jedného človeka. Pre mňa. V rámci svojho pudu sebazáchovy a prekonávania tesknoty všedných, často apatických dní.
Niektorí ľudia potrebujú k životu veľa čerstvého vzduchu, iní viac túlenia sa pod dekou pri filme, a niektorí, ako ja, potrebujú životu dávať nejakú formu, mierku, aby si ho vedeli priblížiť a skompaktniť a nejako sa doň vtesnať s celým svojím chaosom, vtesnať sa do vlastnej kože.
Človek rob, čo vieš. Ak vieš zachrániť svetovú ekonómiu, rob to! Ak vieš zachraňovať stromy, lúky, lesy, stavať hrádze, rob zase to!
A ty, ktorý nevieš nič, zachráň nejako sám seba. Každý sa počíta/me/.
Kráááásny pondelok, ľudia všakovakých vášní, veľa zmyslu pre hľadanie zmyslu. A pre jeho občasné nájdenie.
