Po rozchode so svojou prvou väčšou láskou, keď ani airbagy na srdce v podobe množstva čokolády a poézie nepomáhali, sa kamarátky Barborka a Meggy rozhodli ťahať moje krvácajúce ja medzi ľudí - na diskotéky. Neviem, či sa báli, že zomriem sama s Peterajovou zbierkou v ruke a možno ma len majú rady...
... v konečnom dôsledku mi tieto výjazdy pomáhali len veľmi málo. Každá z nás troch bývala v inom meste, podľa toho sme prispôsobovali aj výber akcie. Jedenkrát sme zablúdili až do Považskej Bystrice a prespávali tam. Domov som musela ísť na druhý deň dvoma spojmi. V autobuse číslo jeden si vodič púšťal cédéčko plné "slaďákov" od Aerosmithu a Bon Joviho... kým ostatní cestujúci umierali na hyperglykemický šok, ja som sa utápala v sebaľútosti a tešila sa na autobus číslo dva, kde bude vodič isto počúvať Jemné a ja sa môžem v pokoji deptať ďalej.
Po vystúpení z autobusu som na ďalší nenastúpila. Rozhodla som sa pre vlak, hoci išiel o pár minút neskôr a vedela som, že mi neposkytne taký komfort v oblasti porozchodovej psychohygieny... Netuším, prečo som tak urobila.
Následne som si sadla ku blonďavému mladíkovi, ktorý sa s chuťou venoval bagete, a tomu nerozumiem už vôbec, keďže mám v sebe podvedomú zásadu nesadať si k ľuďom, ktorí sa chcú najesť... veď aj konzumácia jedla si zaslúži trocha pokoja a intímnej atmosféry :-) Spýtala som sa ho, či má voľné miesto...
...a on mi odvetil: "Excuse me, I don´t understand." A tu sa stala ďalšia mne nepochopiteľná vec, začala som sa s ním rozprávať po anglicky, hoci nemám vo zvyku oslovovať cudzích ľudí, tobôž nie v angličtine... On to viac než ocenil a zvyšok cesty plynul v prúde zaujímavej debaty so sympatickým modrookým Švédom. Vytiahol mapu, ukázal mi Uppsalu, kde študuje medicínu, rozprával mi príhody zo svojho "Eurotripu", o rodnej krajine suchopárne utrúsil, že je "dark and depressing"... a prehováral ma, aby som s ním išla vlakom čo najďalej, ak môžem. Lístok som mala kúpený len po tretiu zástavku - po miesto svojho bydliska, a tu zvíťazilo moje ustráchané, nikdy neriskujúce ja, ďalej som nešla.
Po zvyšok dňa som mala v hlave jeho azúrové smutné oči, ktorými za mnou pozeral počas vystupovania, hlbokým hlasom vyslovenú vetu : "Have a nice day, Julia...", a výčitku, prečo som nešla aspoň o zastávku ďalej. Možno by sa čaro pominulo. A možno by sme si vymenili aspoň mailovú adresu, a ja by som mala potencionálneho "známeho" v Škandinávii...
Po dlhých týždňoch ťaživej melanchólie vo mne opäť svitla nádej. Vedomie úžasnej šíro-šírosti sveta, jeho všakovakých zákutí a nekonečných možností, ktoré ponúka... V duši som pocítila znova pokoj a teplo.
Tento príbeh nie je o prívetivom cudzincovi, ktorý vo mne opäť rozdúchal trošku radosti. Je o tom, že v ťažkých životných situáciách (hoci sa mi po rokoch tento rozchod a moje "trápenie" zdá málinko smiešne či zbytočné :-), netreba hneď siahať po radikálnych riešeniach a zmenách.
Nie je vždy nutné či osožné zaobstarať si domáceho miláčika, meniť farbu vlasov (ak nám, samozrejme, nepristane:-), vierovyznanie, stravovacie návyky... svoju podstatu. Možno postačí trochu zmeniť každodenné rutinné úkony vedúce k apatii všedných dní...
Ísť do práce inou cestou. Nakúpiť v inom supermarkete. Ísť si zabehať v inú hodinu. Alebo ísť o trochu pomalšie, než obyčajne. A budeme prekvapení, koľko nových príležitostí, tvárí, radostí a situácií pred nami život ukrýva.
