reklama

Smrť na mňa nepočkala

Možno len neverila, že sa dakedy moje egoistické mať zmení na dať, mávla rukou nad mojím dobrým úmyslom. Ktorý je prd platný, keď ostane vo fáze konceptu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Zomrela pred deviatimi rokmi. 6. marca. Moja starká. Na rakovinu. V čase, keď sme zistili, že ju sužuje táto strašná choroba, sme sa všetci začali správať trochu inak. Záujmy celej rodiny išli bokom. Prvoradá bola starostlivosť o ňu, pomoc. Navštevovali sme ju tak často, ako to len išlo. Nebolo človeka, ktorý by starkú neľúbil.

Rozmýšľali sme, čo by jej urobilo radosť, čo by aspoň trochu zmiernilo bolesť a smútok v duši, ktoré sa drali von cez pohľad, cez jej utrápené oči. Na fyzickú bolesť zmietajúcu jej telo, na tú sme boli prikrátki.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V jedno marcové jarné dopoludnie, keď bolo slnko predsa ešte trochu bledé a studené, vyšla starká po dlhých mesiacoch znova von. Aj keď len na dvor, aj keď len na chvíľku. V to popoludnie som si "blicla". Asi prvýkrát v živote. Keď som ju videla stáť na nohách, prechádzať sa, moje vnútro sa usmialo. Vyzerala krajšia, spokojná, poprosila ma, aby som jej naložila jesť. Cítila sa dobre.

Spýtala som sa, či jej mám prečítať niečo zo Slova alebo Katolíckych novín, odmietla. Povedala mi, že by ju potešili kvety. (A to starká nikdy nedávala najavo svoje potreby. Veď čo bude, "otravovať".)

Na druhý deň som cestou do školy na Mariánskom námestí v Žiline zahliadla prvé "tety" predávajúce snežienky v drobných zväzočkoch. Stáli 10 korún. V peňaženke som mala presne toľko. Spomenula som si na starkú, zajtra jej ich kúpim. Dnes ku nej nepôjdem, zvädli by.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po vyučovaní ma čakala ešte jazyková škola. Tých 10 korún som minula na horalku z automatu.

Prišla som domov večer. Mama bola nezvyčajne mĺkva. Necítila sa dobre.

O chvíľu jej zazvonil telefón. Mamin brat. Príde po nás. Starkej je zle, asi sa to blíži... Celý dom plakal. Každý, kto v ňom vtedy bol. Nikto sa nikomu nepozeral do očí, každý si svoju bolesť pri pohľad na jej trápenie riešil sám v sebe. Naraz všetci odišli po kňaza. Kým nebude neskoro.

Pri starkej som osamela. Držala som ju za ruku, neviem, či ma vnímala. Splietala som pošepky a prerývane s plačom naučené modlitby alebo som jej potichu spievala... všetko dokopy a sama neviem, čo presne... Pamätám si len, že som opakovala "Neboj sa, bude dobre, to prejde..." Neviem, či som utešovala ju alebo samu seba, ona sa už v tej chvíli asi rozprávala s Niekým iným.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kňazovi sa nedoklopali, synovia a dcéra - moja mama, prišli bez neho. Niekto vtedy zakričal : "Julka, veď ona už nedýcha..."

-------

A ja, ja som vtedy myslela na snežienky. Na to, ako som jej mohla v posledných hodinách života urobiť aspoň trošička radosti... no ja som si kúpila horalku. Smrť na mňa nečakala, a zároveň áno.

Viem, že starká by sa na mňa nehnevala.

Ona mi sladkostí kupovala vždy najviac. A učila ma, že všetko je Božia vôľa. Pripomínala mi, aby som sa modlila. A robila najlepšiu čučoriedkovú bublaninu. Zbierali sme spolu lipový kvet na čaj, vodila ma po stráňach Horného Vadičova, kde sme hľadali materinu dúšku a skorocel. Raz som ju sklamala. Po búrke sme sa s chalanmi z dediny skákali po kalužiach a oblievali sme sa napršanou vodou. Hovorila mi, že takto pojašene sa dievčatá nesprávajú. (Keby vedela, že som sa nakoniec za Jašša vydala :-) Milovala som ju ako nikoho iného na tomto svete. Láskou, ako vieme milovať len starých rodičov, tou istou, akou moje deti teraz milujú mojich rodičov. (A ja na vás, mama, oco, často žiarlim.) V jej duchnách som mala svoje útočisko, pri zrnení tranzistorového magnetofónu som zaspávala každé letné prázdniny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

------

Mala som vtedy pätnásť rokov. A veľa vecí som sa naučila odkladať. Okrem problémov, ktoré neviem momentálne riešiť a nechávam ich hniť, aj to dobré, čo môžem robiť.

A preto sa dnes sa na niekoho v meste usmejem, lebo ľudia potrebujú vedieť, že za to stoja. Niekomu za úsmev, za trochu nehy, radosti v očiach. A budem sa snažiť byť trpezlivejšia pri hre s deťmi. Lebo... nikdy neviete, koľko šancí dostanete.

Venujem svojim starým rodičom a starým rodičom svojich detí. Ďakujem vám a za vás.

Júlia Jaššová

Júlia Jaššová

Bloger 
  • Počet článkov:  52
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Pani Bovaryová, ktorá verí, že recept na šťastie existuje, a je odhodlaná nájsť ho skôr, než bude potrebný arzén. Svoju druhú polovicu už nehľadá, lebo zistila, že sama nie je polovica, ale celok. *self love is the key* Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu