Často sa pozornosť upriamuje na "tých znevýhodnených", hocijakým spôsobom. Niekedy pozitívne, v snahe "tých iných" povzbudiť, inokedy negatívne, v odsudzovaní a zosmiešňovaní. Krása je relatívny pojem. Každý ju vnímame inak, v každom evokuje inú predstavu. A v konečnom dôsledku, krásny je každý človek. V svojej jedinečnosti a nenapodobiteľnosti.
Ale nechcem byť patetická a nechcem ani básniť.
Dnes som videla mladého chlapca s úplne znetvorenou polovicou tváre. Pravdepodobne išlo o nejakú genetickú zvláštnosť. Celá jedna polovica chlapcovej tváre a oko mu vrastali do tej druhej smerom k nosu, podobný pohľad sa mi ešte nikdy nenaskytol. Zaliala ma vlna emócií, ľútosti a smútku. Vďačnosti, že moje deti sú zdravé. Že som zdravá ja. Rozmýšľala som nad tým, aký to musí byť pocit byť majiteľom takejto tváre. Tváre, ktorá sa podvedome a automaticky odvracala od každého okoloidúceho. Ktorá sa chúlila medzi rebrá a skláňala do zeme. Aké ťažké musí byť niesť takéto bremeno.
V tom istom momente, keď sa vo mne vírili tieto pocity, som stretla známu. Začala náruživo a do detailu rozoberať zjav priateľa svojej kamarátky. Aký je neskutočne tučný a "škaredý". Nechutne tučný. A ako môžu vlastne spolu byť? Ako môže človek ako on niekoho priťahovať? Ako môžu spolu intímne žiť? Nemožné. Nepredstaviteľné.
Neustále som mala (a podchvíľou mám) pred očami znetvorenú tvár asi 15-ročného chlapca. A slová mojej kamarátky. A tisícky internetových obdivovateľov krásnych ľudí. Státisíce oslavných komentárov na adresu objektívne pekných ľudí. Súmerných. Nenamáhajúcich oči pozorovateľov zbytočnými abnormálnosťami. Lahodných. Majiteľov a majiteľky krásy, ktorá im bola zverená pri narodení. Genetickou výbavou ich mamy a otca a ďalších predkov. Pre ktorú nemuseli nič robiť, len sa narodiť.
Krása je šťastnou náhodou, požehnaním, nepochybujem o tom, že byť krásnym človekom je omamný pocit. Ale to, ako vyzeráme, sme si nijakým spôsobom nezaslúžili. Náš vzhľad sme dostali. A to, ako s ním narábame, ako využívame jeho tvorivú energiu, je určitým spôsobom zodpovednosť. A tu mi často chýba absolútna pokora zo strany objektívne pekných ľudí (nie všetkých, ani náhodou!) v uvedomení si, že im bolo nadelené. A bodka. Nič viac.
Netvárme sa, že naša krása je niečo, na čom sme "zamakali" - a teraz nemám na mysli ľudí, ktorí sa o seba normálne starajú. Cvičia, sú upravení, voňaví. Ktorí sa snažia vydolovať zo seba to najlepšie. Všetka česť.
Mať sa rád - starať sa o seba - je absolútny základ. Nie je nič viac sexi ako sebavedomie a sebadôvera. Ale tá sa nemá zakladať na tom, aké proporcie a miery som dostal do vienka. Za ktoré nenesiem žiadnu mieru snaženia. A podľa toho súdiť iných, menej obdarených. Odvracať od nich svoju súmernú tvár. Pozerať na nich cez prsty a s odporom.
Áno, obdarených. Lebo krása je celá len dar.
A spýtajme sa samých seba, čo sme vo svojom živote stihli vytvoriť vlastným pričinením, vôľou. Či sme pre druhých inšpiráciou. Či vieme niekoho rozosmiať, povzbudiť. Či v omámení vlastnej nádhery nezabúdame dať najesť aj svojej duši. Či krásu vieme nájsť aj v škaredých veciach. Či ešte vôbec túžime po jej rôznych iných a nečakaných podobách.
Či vieme krásu tvoriť, hoci aj na počkanie, keď treba.
Lebo si nie sme všetci rovní v tom, ako vyzeráme. Ale sme si rovní v možnosti, ako s tým naložíme. Tak nech krása plodí dobré veci, nech im pomáha. Lebo má tu silu a moc.
"Dýchaj, nikto z nás nie je dokonalý...," spieva speváčka Sima vo svojej novej pesničke. A rada si ju púšťam.
/A dýchaj aj ty, ktorý dokonalý si, aby sa ti z toho netočila príliš hlava./
