Horšie je, ak začneme meniť svoju tvár.
Ak sa staneme cirkusovým gymnastom a šašom v jednom. Mocným levom smutne reagujúcim len na šibnutie bičíka v manéži s bohatou hrivou ale bez hlavy. Veď ma kŕmia, čo tam po výbehu slobodnej savany, africkom slnku. Zaručať si môžem aj v klietke, bez rizika smrtiacej guľky od pytliaka.
Tak veľmi sa bojíme prísť o toho, koho milujeme, že prichádzame sami o seba.
O svoje názory, zvyky, záľuby, sny. O gule, chrbtovú kosť a krídla. O všetky tie veci osobného priestoru, ktoré namiešali ten skvelý koktejl našej jedinečnosti, ktorým sme si v úvode pritiahli naše polovičky. Dali sme dolu ozdôbku zo slamky, aby sme príliš nepútali pozornosť okolia, neskôr sme vynechali limetkovú šťavu, mätu aj rum a z parádneho mojita ostala voda s ľadom ale bez skladu. A chuti.
A partner sa obzerá inde. Ľahli sme si pred ním na zem, urobili zo seba koberec, aby sa mu mäkšie kráčalo a ostali sami s výčitkou, že nie sme dosť rovní.
Naša vina, naša preveľká vina.
Lebo vzťah je o kompromise, nie o krotení a krútení našich individualít do nám neprirodzených a smiešnych póz.
To nechajme cirkusovým artistom. Pre efekt a zábavu. Aby sme neskončili s vykrúteným krkom hľadajúc si tvár.
Buďme slobodne zadaní.
V hlave, v duši.
Namiesto smiešneho točenia sa v kruhu ako škrečkovia pre niekoho potešenie, vykročme vlastným smerom a ostaňme levmi, kráľmi svojho vnútra a hodnôt.
Lebo s niekým byť neznamená riadiť, veliť ani meniť.
Mier.
