Alebo tak nejako. Odpusťte, ak necitujem presne. A tú češtinu. No vysvetľujte takéto niečo niekomu, kto sa už narodil v roláku. S názormi. S dogmami. Taká som bola. Zásadová. Neviem, kde sa stala "chyba", vychovaná som pomerne liberálne, no jedna z mojich najpoužívanejších viet isté obdobie bola "Toto by som NIKDY!... neurobila, nepovedala, nepomyslela si...
...nikdy by som svojim deťom nedala lízatko, nikdy by som si také niečo neobliekla, nikdy by som svoju kamarátku takto nepodrazila, nikdy by som sa nerozprávala s takým človekom, nikdy by som sa nedala potetovať.... všetko možné aj nemožné... na všetko názor, na všetko nikdy.
A potom to prišlo. Život. A srandičky srandičky. Poznáte to? Isto hej. Posledné mesiace s úžasom sledujem tento fenomén, ako si ma s neskutočnou gráciou a pôžitkom vychutnáva na zlatom podnose a vrhá ma svojou veľkou rukou do každej situácie, ktorú som predtým nezažila, ale som na ňu mala, samozrejme dopredu, zaručený návod. A smeje sa mi do tváre, No Julka moja, tak sa ukáž, ako zareaguješ.
A potom sa nájdem, ako kupujem lízatká na kvantá, ako je ten "najväčší grázel" môj najlepší priateľ, ako som na starých fotkách oblečená v nemožných šatách, neupravená a zanedbaná, ako odmietam kamarátku v kríze, lebo mi je niečo prednejšie... uf, veľa toho je. Všimli ste si tú prvú vetu odseku? Sa tak nájdem, pristihnem... jedna z najpoužívanejších viet šopaholičky Becky Bloomwood (Somehow I found myself doing...) pri hocijakej činnosti, ktorú nemala nikdy v pláne, za ktorú sa neskôr hanbí, za ktorú sa pred sebou sama ospravedlňuje aj takýmto detailom, ako je formulácia slov. Akoby bolo niečo vyššie, niečo silnejšie než my, čo nás má prefackať, čo nás "núti" niečo robiť, presahuje, nad čím nemáme dostatok kontroly. Akoby sme za to vlastne ani nemohli. Keď ide o nás.
Keď ide o druhých, to už je iná reč. To si každý za všetko môže sám. Ako si zariadil, tak má.
Občas si pred zaspávaním premietam celý svoj doterajší život a snažím sa spomenúť si na každú vyslovenú či nevyslovenú vetu so slovíčkom NIKDY. A viete čo? Doprdele! Bolo ich veru dosť! Uf, tak mi držte palce, nech obstojím udatne, alebo minimálne obstojne.
Lebo čo má prísť, príde, všetko sa raz vráti a nikdy nehovor nikdy.
