...a možno nám zmena pohľadu prospeje. Sme takto šťastné? V tomto našom večnom martýrskom dokazovaní celému svetu, že sa zo stojíme? Že sme dosť dobré?
Úlohou ženy je starať sa o druhých.
Kamarátka dnes varila polievku, nakrájala na kocky chlieb, dala do rúry, vytiahla a o pár minút už boli "krutónky" hotové. Piplala sa v nich, ešte horúcich, a niektoré z nich vyberala do misky. Zbadala môj nechápavý pohľad a ospravedlňujúco zašomrala : "Tieto sú dosť prihorené, odložím ich nabok pre seba. Mám také rada... Naozaj!" No určite, na to ťa poznám dosť dobre, aby som vycítila, kedy klameš.
Keď sa budeme celý život napchávať zvyškami po deťoch a prihoreným chlebom, budeme tučné, škaredé a mrzuté. Kto sa so zbytkami uspokojí, zbytky bude aj dostávať. Na tanieri aj v živote.
Starať sa o druhých. Priorita ženského pokolenia. Súhlasím. Poďme sa starať! No začnime pre zmenu u seba. Lebo nikto to za nás neurobí.
Nájdime si na seba čas, potešme sa, investujme do seba a profitovať bude celé okolie. Lebo šťastná a spokojná žena rozdáva svoje šťastie všade navôkol.
Poďme sa nosiť. Nie ponosovať. Nosiť! Svojimi pohybmi, svojím sebavedomím, zdvihnime brady, poďme za svojou intuíciou.
Tak ako matka svoje dieťa nosí na rukách ešte dlho potom, keď už chodiť samo vie. Lebo ho miluje. Láska sa začína v nás. Sebaláskou.
Odnesme seba... do ríše svojich zabudnutých snov, prianí... a plňme si ich. A určite viac prianí splníme aj iným.
Lebo dávať môže len ten, kto sám má.
