zazrela som ho len párkrát. je veľký ako tučniak ale namiesto chodiel má dve ľudské dlane, hlavu nemá, len akýsi výbežok so zakrnutými očami, ktoré nepoužíva, lebo sa pohybuje len v tme. pod hlavou mu vyrastajú dalšie dve ľudské dlane obrátené nahor akoby o niečo prosili.
objaví sa vždy večer. začne šramotať a motať sa okolo postele. Rutger ho tiež pozná. zacíti jeho smrad a to ho vždy preberie. začne ho vyháňať zo spálne .ak je monštrum už v posteli, skopneme ho jednoducho dole. voláme ho Dlaniak posteľový.
túto noc robil ale strašný bordel. tak sme ho zahnali za skriňu a rutger urobil okolo barikády zo zveseného zrkadla a obrátenej stoličky. potom si zobral periny a presťahoval sa na gauč do kuchyne.ja som ostala v spálni, lebo gauč je len jednoosobový a extra nekonfortný. monštrum začalo škrabotať po stoličke a odsúvať zrkadlo.hodila som po ňom zahasnutú sviečku ale nepomáhalo. na chvíľu prestal, potom sa rozvzdychal a znovu začal. vybúral sa do priestoru a začal sa šúchať po izbe, všetko tými dlaňami zachytal, krútil radiátorovým kolieskom a naťahoval šnúrku od žalúzíí.
je tu len pár dní , takmer vôbec ho ešte nepoznám a neviem čo mám od neho čakať. v strehu som si sadla na posteľ a snažila som sa ho odohnať priľahlým spodným prádlom. monštrum ale stále doliezal, sťahoval plachtu a hladkal koberec a škrabal nechtami po vankúšoch. na nevydržanie. posteľ som síce statočne obránila ale adrenalín mi stúpol dostatočne. bála som sa vybehnúť z postele aby sa mi nehodil na lýtka alebo čo. ktovie čo tie príšery majú za choroby.
ja neviem čo sa deje s tymi monštrami ale strašne sa v poslednom čase rozliezli, pokrížili a sú drzé. keď som bola malá , to trvalo kým sa nejaké monštrum vyliezlo spod gauča, hej a teraz? vôbec sa nehanbia, lezú, škriabu, pištia a smrdia.z čoho to majú , neviem.
zápasila som teda Dlaniakom dobrú pol hodinu. bolo dobre po polnoci. chcelo sa mi spať ale namiesto toho som musela brániť samu seba. tak sa mi driemalo, až som sa z toho rozplakala.plakala som nad tým že Posteľový zase provokuje, nedá mi spať, robí napriek a že mi to okrem Rutgera aj tak nikto neuverí. horúce slzy únavy a bezmoscnosti mi tiekli po tvári.
Dlaniak nachvíľu prestal sťahovať plachtu, povolil zovretie a ja som mu ju vytrhla z rúk. potom som rýchlo vzala deku a vybehla som von. vošla som s plačom do tmy kuchyne, že ten magor stále robí bordel, že je tam zima a že sa ho bojím lebo ho vobec nepoznám. rutger dobre vie, že ja sa strašidiel nebojím. dokonca som sama mala rybu ktorá mala ruku a keď sme mali novú návštevu tak ich klepala po pleci a jemne škrtila. ale toto bolo monštrum život otravujúce, na nič sa nehodiace a nemravne vzdychajúce.
rutger ma pohladil po vlasoch urobil mi miesto na gauči.Dočkali sme sa rána. neviem či sa máme snažiť monštrum zdomácniť alebo ho zabiť ale ďaľšiu noc už nevykryjem. teraz musím ísť do práce v pyžame lebo sa bojím ísť si sama po veci do spálne.. môj život je vážne občas strašne ťažký.