
Všetkých tých dní keď musím držať všetky karty v rukách a s námahou šmátravo hľadať spadnuté žolíky. Presviedčať sa o dôležitosti tohto dňa a vyčítať si stratené priateľstvá. Obdivovať diela cudzích rúk a svoje strkať do vreciek. Prešľapovať na jednom mieste s presvedčením že zajtra sa už rozbehnem.
Veriť planým sľubom a sama ich dávať. Prevliekať vlastnú kožu ako púštny had, zmývať z nej cudzie pachy Hltať slnko a bažiť po jeho zlatom odraze.
So smrteľným záujmom riešiť cudzie záležitosti a so smrteľným odporom obchádzať svoje. Strachom si zväzovať nohy a ukrutne sa snažiť lietať.
Do krvi si vyplakať oči za nedopovedané či neprežité. Zbierať páliace slzy po svete ako roztrhaný náhrdelník. Lámať si srdce o jeho predstavy s neomylnou pravidelnosťou samovraha.
Nechať si odpúšťať a potom lačne útočiť. Padať na samé dno pokryté bordelom z chýb všetkých okolo. Rozplietať dohrčkané nitky vzťahov bez konca a zvykať si vykať.
Zmiešať si všetky farby starých snov do tmavej machule a nechať ju zahádzať čiernou zemou spolu s tým čo ostane. Nechať odvädnúť všetky smutné kvetiny a sladko na seba zabudnúť.
Predstava na vlastný koniec bez šedivých súdiacich bohov, nirvánových vysedávaní za preplnenými nebeskými stolmi, či divokých opekačiek pekelných , ma naplnila sladkou spokojnosťou z bezmyselnosti všetkého budúceho a ľahkej letargie so sladkou príchuťou budúcich exaktických momentov, na mojej dráhe osamelého bežca po prelnených chodníkoch.
...." a tebe sa niečo snívalo?"spýtal sa ma.
s úsmevom som sa obrátila pohľad na neho ...."dnes nie. Dopovedz mi tie tvoje."