Fascinoval ju lastovičí život. život malého tvorčeka prekonávajúceho nepredstaviteľné diaľky, a vracajúceho sa späť na to isté miesto aby bol svedkom každého nového prežitého leta, dozrievania ríbezlí, šúpania kukurice , aby sa z výšky díval na podvečernú pohodu v tieni vysokých čerešní či bezstarostných naháňačiek v agátových sadoch.
-pozri, toto vtáčatko je zamilované do slniečka, -vravievala moja starká. -Láska sa sním, vylieta do výšky a z čistej lásky predvádzal mu svoje piruety . a keď nám spustne záhrada, s posledným slnečným bozkom sa rozlúči a odletí za svojím milencom ďaleko pre ďaleko.. ktovie čo ich čaká na ceste, chúdence moje, len nech si dávajú pozor- povedala a opakom ruky si pretrela smutné staré oči.
počúvala som ju s otvorenými očami a sľúbila som si že svoju starkú neopustím. aby za mnou nemusela plakať a trápiť sa ako za vtáčikami.aby si nemusela predstavovať nedozerné diaľky a hľadať ma . priala som si aby sme boli stále spolu,aby sme spolu chovali kuriatka, krájali im čerstvú prhĺavu , štopkali ponožky a smiali sa na chrápajucom starkom. aby ma schovala pod perinu keď sa budem báť podposteľových strašidiel a aby mi znovu schovala najkrajšie čerešne.
svoj sľub som ale porušila. zašla som snáď aj ďalej ako tie lastovičky. tiež za láskou , nie k slnku ale k mužovi. teraz, keď vidím naše lastovičky prelietať ponad náš dom, posielam im pozdrav mojej starej starkej. ešte žije, vysedáva potichučky na priedomí a ohrieva si kosti skrehnuté poslednou zimou. sem tam si prejde starými rukami po vlasoch, rozpletie si dlhý šedivý vrkoč a vyberá si z neho spomienky. spomienky na svoje i moje detstvo, na chuť prežitých liet a vôňu starých návratov. viem, že teraz čakáva na mňa.
v snoch sa občas vraciam na to priedomie, objímam moju starkučkú starkú, pomáham jej vstať a ukladám ju do starodávnych perín. vtedy unavená zaspáva navždy a odlieta spolu s lastovičkami do diaľky.
