Eva sa potom trochu usmiala. Vyložila si nohy von oknom. Bolo chladno, tak som jej cez ne prehodila rukavice.
Pozerala sa očami zapálenými od smútku, tlejúcimi po okamihoch ktoré si ukladala do vlasov. Sadla som si k nej a hľadela som tiež von.
Jastrab prelietal s krikom ponad stromy. Zvláštne. Tie divoké vtáky sú vždy nablízku .
Dívali sme sa s Evou nikam. Do sveta ktorí nevidí a nepočuje.
Len beží. Lebo musí.
Ťažké oblaky sa preniesli do Evinho tela namiesto duše, čo som vypustila von oknom. Eve sa potom rozpršali oči. Pozerala som sa na ňu ako sa trápi. Potom som ju prekročila a sadla si k nej chrbtom, aby som ju nevidela. Nehýbala sa. Stále si pozerala do dlane.
Fúkalo na ňu, ruky mala celkom prázdne a studené. Držala ich otvorené pred sebou kým sa tiene končekov prstov nedotkli zápästia. Upršané oči jej zapĺňali čiary na dlaniach. Pomaly sa z nich stávali riečky , stekajúce po rukách do lona. Eva plakala, celé telo mala mokré.
Začala som jej spievať. Na chvíľočku sa pridala, ale keďže nemala už dušu, prestala. Bez duše sa spievať nedá. Vybrala som si teda pastelku a kreslila jej po rukách.
Tiene sa spojili v tmu, ale Mesiac dlho nebolo vidno. Obloha sa vypršala a keď v polovici noci vyšiel Mesiac, Eva si ostrihala vlasy.
Vyplietla z nich všetky okamihy s ním, vytrhala smiech a veselosť. Potom z nich urobila vrkoč a vyhodila ho von oknom.
Ruky som jej celé pokreslila.
Eva stiahla zmrznuté nohy z okna pod seba. Vychádzalo Slnko. Pálilo Evine oči a sušilo jej slzy. Ako sa rozvidnievalo, zbadala som Evinu dušu .Vracala sa.
Sama. Eva sa jej potom nadýchla. Vystrela ruky, lačne ťahala k sebe nové Slnko. Vstala, ešte chvíľku sa dívala pred seba.
Potom si všimla svoje vlasy. Malé dievčatko si ich priplietlo do svojich.
Ber si moje trápenie , povedala Eva a usmiala sa. Pomaľované ruky sa jej leskli na Slnku. Eva pozri,slzy v ti zakvitli na rukách. Teraz si ich dobre poobzeraj. Všetko tvoje trápenie, všetko je tam. Choď sa umyť Eva a začni odznova. Príbehy sa rodia zo Slnka samé od seba.
...Tiene a kolená
Tieň striedal tieň. Utekali šialenou rýchlosťou. Nákazlivou rýchlosťou divokosti. Hľadeli pred seba ale nedívali sa na nič. Smiali sa a utekali.
Hltali každý nový okamih prebehnutý spolu, vypínali sa sladkosťou toho druhého, on žil z jej výdychu ona dýchala len pre neho. Jej stopy pálili a on ich chladil svojimi. Nič plnšie už nemohlo byť. Nohy sa im už sotva dotýkali zeme. Nevšímali si ničoho, utekali pre seba. Prebehli celý svet, možno aj viackrát. Raz sa však otočili a pozreli na seba.
Nikdy predtým sa nevideli, zľakli sa a spadli. Rozbili si kolená a dušu a už nikdy viacej spolu nebežali. A to asi nedobehli ani na koniec. Neviem, vtedy som len zaväzovala šnúrky svojmu tieňu.
A možno konce koncov sú len polovičky začiatkov.
2
...Vtáčie telo
Lupene padajú z mandľovníkov a voňajú.
Ničím nedotknuté sa vznášajú do modrej oblohy, sem tam pobozkajú trávu, potom vyletia späť do neba. Tichúčko šuštia vo vetre, lesknú sa na Slnku.
Občas jej jeden sadne na nos, vtedy sa zhlboka nadýchne a vsaje tu bielu nádheru. Priviera unavené oči. Mihalnice sa jej zlepujú od ťažkých sĺz.
Zaborí ruky do sypkej červenej zeme. Prijemne chladí, hoci je taká suchá na vrchu, vo vnútri je mokro a bezpečne. Nevidí tam, ale cíti ako vlhkosť dáva život okolo. Aj tým mandľovníkom nad ňou, tráve aj vtákom.
A možno je na svete len jeden mandľovník a jedna tráva v miliónoch podobách. Možno všetky stromy sú jedným obrovským telom starého mandľovníka. A možno sú aj všetky vtáky jedným veľkým vtáčím telom. Môžu ich vystrieľať, ale potom, keď sa prestanú báť, vrátia sa.
Možno aj ona nesie dušu celého človečenstva.
Pozrela sa zavretými očami do Slnka. Pohýbala prstami a dočiahla na korene mandľovníka. Objala chladné pazúre starého stromu a počkala kým zrastú v jedno. Pokoj stojaceho stromu jej pomaly prešiel cez telo.
Nechtami si vydlabala chodbičky pre nohy. Vnorila ich do zeme. Istotou sa jej naplnili stehná, zaprela sa a našla nohy mandľovníka. V tom okamihu bolo všetko tak strašne bezvýznamné. Bez pohybu hľadela do diaľky s mandľovníkom. Starla a kvety ktoré vdychovala ešte pred pár okamihmi sa dávno zmenili na mandle, ktosi ich obral. Už lístie začína padať na jej hlavu.
Ako keď bola malé dievčatko. Chodievala pod tieto stromy a zbieravala posledné mandle.
Pomaly si vystrela chrbát, aby si nepotrhala nové korienky.
Do vlasov sa jej vplietli mravce a do úst sa nasťahovali malé háďatá.
Posledné slzy zo stratenej lásky jej zmáčali lono. Vyrástli z nich nové halúzky.
A ušla od svojho žiaľu späť do zeme.
Možno ten, kto bude raz jesť mandle z jej konárov bude musieť niesť jej nešťastnú lásku.
Možno práve preto musela sem prísť, sedieť, plakať a rásť.
Aby niekto iný mohol prežiť všetky čiary svojej ruky. Alebo len niekde na inom konci sveta zlomili halúzku z tela iného mandľovníka. Dôvody nie sú dôležité.
...asi som chytila tú halúzku včera do dlane.
...Tma
Sedeli sme chrbtom opretými o seba. Jeho telo bolo horúce, veď práve pribehol z konca sveta. Na ruke mal napísané behať od jedného konca k druhému. Pred chvíľou sa však potkol a teraz má krvavé kolená.
Hľadela som na východ a čakala na Slnko. On hľadel na západ a posielal mi ho veľkou
okľukou. Prosila som Slnko aby sa ponáhľalo viac ako zvyčajne. V diaľke voňali mandľovníky.
Veľké vtáky prelietali nad našimi hlavami. Krídlami vírili prach červenej zeme a chladili jeho horúci chrbát.
Jeho Slnko už zapadlo a moje ešte nevyšlo. Bola tma. Nič som už nevidela ,otočila som sa a dotkla jeho tváre. Tiež pálila. Jej rysy sa mi bolestivo vryli do dlaní. Tma potom hladne vsala všetko okolo. Všetky telá, všetky slová, rany. V tme nič neostalo, ale nič sa nestratilo. A tma mu zahojila kolená.
Keď vyšlo moje Slnko, už tam nebol.
Keď musíš bežať, bež.
Ľahla som si do trávy a vdychovala vôňu mandľovníkov.
...Šialená
Raz vyletela otvoreným oknom do sveta. Tesno jej bolo v miestnosti. Chladný vlhký vzduch ju prekvapil. Najprv sa rýchlym pohybom šialených vrhla do starých stromov. Šialení sa neboja. Bez strachu riskujú všetko a nikdy nič nedostanú späť. Možno preto, že nič nečakajú.
Vírila sa medzi lístím, halúzky sa jej bolestivo zachytávali o dušu.
Snažila sa ho nájsť. Oblámala mladé konáriky a vyletela zo stromov preč.
3
Hľadala, bože, ako úpenlivo ho hľadala!Obzerala sa, volala, nastražila všetky zmysly, vybičovala svoju pozornosť na každý jeho detail ktorý si pamätala.
Vznášala sa do dolín, vnárala sa do hôr. Ponáhľala sa, aby našla tiene jeho posledných stôp.
Žiadne však nevidela. Prehľadala celý svet. Prosila Slnko aby postálo, aby sa toľko nenáhlilo.
Potom ho zbadala. Sediac s rozbitými kolenami. Posielajúc svoje Slnko komusi inému do diaľky.
Unavená a doškriabaná sa vrátila.
...Vlasy
Pred nami sa objavila skupinka stromov. Nestihli by sme zastať, nesmeli sme. Vybočiť už bolo neskoro. Vyskočme! Zasmiala som sa a potiahla ho za sebou. Nikdy som mu nehľadela do tváre. Vedel že ho milujem a on vedel že ma miluje. Veril mojej ruke. Prirástli nám dlane a vzniesli sme sa ponad mandľovníky. Krásne voňali, opojne zatvárali oči. Nútili spomínať na všetky okamihy s nimi. Vôňa mnou rýchlo prebehla a šepla, ako som našla pod stromami čiesi staré vlasy. Zasmial sa a povedal že on tam našiel z vlasov upletené mravenisko. Možno to boli moje vlasy.
Potom on sa obzrel aby videl, či sa podobajú.
Vtedy som zbadala jeho tvár. Zarazila ma. Bola presne taká istá ako moja.
On sa prekvapil tiež. Boli sme rovnakí, na vlas rovnakí. Bol mojím odrazom a ja som bola jeho tieňom.
Naraz sme sa usmiali, naraz sme zatvárali oči pred Slnkom. Naraz sme sa potkli. Veď sme boli jedno. Ja som si potom sadla pod stromy a čakala, kedy sa mi zahoja rozbité kolená.
On sa stratil. Asi bežal ďalej. Keď musíš bežať, bež.
...
Čo vonia, núti spomínať. Spomínanie má horkú chuť minulých sladkých príbehov. Ako mandle.
Staré mandle nesú príbeh voňavých kvetov , mokrých veselých lístkov a šťastného leta keď sa všetko smeje a uteká pod horúcim Slnkom. Nesú škrupinku nových mandlí a sú hrdé na prvé jesenné koláče.
Starnú spolu so ženami čo ich oberajú. Kôra im schne od dlhého Slnka a jadierko sa pod ťarchou spomienok zmenšuje. Nakoniec ostane len maličké, horké a presýtené životom.
Nič v ňom už nieje nazvyš, ale nič sa nestratilo. Tak ako staré ženy. Krása sa zmenila na vrásky vyplakané od šťastia či vyryté od lásky.
A posledné kúsky živej kôry možno vyschli pod vypálenými stopami ich vlastného behu.
Keď sa v nich život preoseje po tisíci krát na najjemnejší prach, keď sú staré a suché , podávajú slzy na nové halúzky.
Fúknu do svojho prachu a zrastú sa zo svojím mandľovníkom.
Lebo je len jedna Žena a jeden Strom.
...starena
Mačky mlčky vyliezali spod dreva na ktorom sme sedeli. Vietor ustal a dovolil im obtierať sa starene o nohy.
Počula som ako sa ich jemná srsť zachytáva na jej starodávne pančušky a ticho puká.
Starena vyhladila mačacie chrbáty ako kedysi hladievala chrbát milenca. Hrboľatými rozpukanými rukami s riekami na dlaniach.
Mačky líškavo prekladali labky cez jej nohy a jemným chvostom pripomínali pohladenie vlasov malých neviniatok. Ich jemné kroky, sotva citeľné a mäkké, sa ponášali na časy, keď kráčala a bežala rovnako ľahučko, keď sa sotva dotýkala zeme.
Hľadela som na jej biele vlasy. Spletené tak mocne ako život, nikdy by sa mi nepodarilo rozpliesť ich po jednom. Sadla som si za ňu, nohy som si zložila pod seba a kolenami sa dotýkala jej chrbta. Ískala som jej staré vlasy a a vyberala vpadnuté konáriky a lístočky.
Vo vlasoch mala všetko. Kúsočky zahnednutých kvietkov, zožltnuté lístky. Aj starena často chodievala popod tie staré mandle.
Zahľadela do diaľky. Tvár sa jej sotva hýbala, ale oči netrpezlivo preskakovali zo stromu na strom,
4
potom z vysokej oblohy pod červenú zem.
Netrpezlivo sa pohniezdila na mieste. Ponáhľaj sa, povedala. Keď budeš stále hľadať ten najkrajší, kým ho vyberieš všetky ti zvednú.
Každým zhnednutým kvietkom ktorý som jej vytiahla z bielych vlasov si zhlboka vzdychla. Spomenula si na okamihy keď sedela pod veľkými stromami, hľadela do diaľky a v rukách presýpala krvavú zem. Vôňa ju opájala a nútila užívať si jednoduchosť ich letu.. Vo vlasoch mala tisíce kamienkov. Pripomínali šialené behy s milovanými.
Potkla sa o každý jeden z nich. V noci sa zapaľovali od padajúceho Slnka a čakali na východ.
Mne teraz svietia na stareninu cestičku vo vlasoch. Našla som tam škrupinky mandlí
ukrývajúce tajomstvá budúcich životov.
Ako sa ostrý vietor v striedal s tichým teplým Slnkom, tma po sekunde striedala svetlo a ja som bola s úlohou skoro hotová.
Poukladala som všetko na kôpku, zložila som ruky do lona a čakala som čo teraz.
Starena potom vystrčila dlaň a čakala na svoje poklady. Položila si ich vedľa seba. Teraz vidíš aký život je. Plný kameňov ktoré pichajú ale svietia, kvetov ktoré voňajú ale zhnednú, plodov ktoré rastú a vyschnú, ale tajomstvo neprezradia. Potom zmĺkla.
Uplietla si z vlasov vrkoč a drapľavými vlasmi si ho uhládzala..
Možno sa chcela ešte raz rozbehnúť pre poslednú lásku, ešte raz vdýchnuť biele kvety spod tieňa mandľovníkov, ešte raz si vyplakať rieku až do lona práve pre tento okamih. Ešte raz si ostrihať vlasy a
nechať svoju dušu lietať.
Ale nevládala už nič z toho.
Unavené viečka jej klesli a zadriemala na poslednom jesennom Slnku. V rukách držala svoj vrkoč. Všetko je totiž ukryté vo vlasoch.
Čakala som kým sa zobudí. Hrabala som sa v zemi pod stromami a pozorovala mravce.
Znášali kúsočky na kôpku. Všetci boli ako jeden s rovnakými tykadlami rovnakým cieľom, ale každý niesol svoj neopakovateľný náklad.
Starena sa zrazu mykla a pousmiala. Možno mala svoj posledný lietací sen.
Pomaly, opierajúc sa o môj chrbát vstala, otočila sa a pozbierala si všetky svoje poklady z vlasov. Každý jeden chvíľu žmolila v rukách.
A rozhodila ich do sveta.
Vyzula si potom topánky. Biele vráskavé nohy pripomínali kôru stromov za nami. Posledný krát sa krásne usmiala.
Teraz choď a nájdi si svoje poklady, utekaj svojimi cestami a potkýnaj sa na nových kameňoch, maj svoje kvety, aby si mohla mať svoje mandle.
Vykročila a bosé nohy sa jej opäť dotkli Zeme. Vdýchla a vydýchla naposledy a prudko sa rozbehla . Ľahučko vyskočila do oblohy a zmenila sa na veľkého vtáka. Preletela nizučko ponad mandľovníky a odlomila halúzky z najvyššieho vrcholku.
Ja som potom tiež vstala,chytila som tie halúzky do ruky. Dobre som sa poobzerala aby som si toto miesto zapamätala. Veď raz sa sem budem musieť vrátiť. Keď moje vlasy budú plné svietiacich kameňov. Potom si musím sadnúť a iná bude vyberať moje poklady.
Zaviazala som šnúrky svojmu tieňu a rozbehla som sa.
A možno nájdem tie isté kamene.
