Do zabudnutia

Koniec zračí všetko.

Upadá už sokolie oko.

Zrúti sa, zrúti do záhuby,

spadne sta voda v zruby.

Obloha potemnela

do tajomného šera.

Ťažkosti vzlyk hlboký

sa tu poneviera.

Či viera?

Či srdca nádej?

Či vari len obyčajná láska?

Čo zabráni bolesti pádu?

Kto pomstí smrti

tú hnilobnú zradu?

Mlyny biele vysoké múkyou plné,

polia jagavé pšenicou obyspané,

žalujú sa svetu!

Nádvorie ponorené do tajomného ticha,

smútok v domci neľútostne v srdce pichá.

Zrada, neprávosť,

bôľ a nespavosť-

všetko to prináša smrteľnosť.

Ja však chcem žiť!

Zradu chcem biť!

Žalovať chcem!

No umieram,

v žalosti umieram!