Dva dni pred Vianocami cestujeme so štvorročným synom autobusom v Bratislave. Skoré poobedie, autobus kúsok od východzej zastávky ešte poloprázdny... syn mieri do prázdnej štvorky, kde sedel len batoh. Patril slečne z Ukrajiny, ktorá keď videla, že autobus sa pomaly zapĺňa ľuďmi, batoh si premiestnila do vedľajšej štvorky ku svojej kamarátke a s pribúdajúcimi cestujúcimi sa tam napokon sama usadila. Dve ukrajinské slečny sa aj so svojimi taškami ohľaduplne skomprimovali na dve sedadlá. Ľudia nastupovali a vystupovali, na sedadlách sa striedali. Oproti slečnám si sadol starší pár. Nesedeli dlho, kým staršia pani v tigrovanej čiapke sa začala tváriť veľmi osočene a začala si frflať popod nos: „Co sú ve svojej obývačke?“ Škaredo zazerala na slečnu oproti a ďalej si frflala. Z jej frflania som pochopila, že slečna si preložila si nohu cez nohu a zrejme sa pritom tigrovanej tety nechtiac dotkla alebo obmedzila jej priestor na nohy. No tá jej to neodpustila. Spustila samonasierací efekt a stupňovala svoje frflanie. Jej manžel s výraznými fúzmi ju vo všetkom verne utvrdzoval. Po malej chvíľke už im vadilo, že Ukrajinci sem vôbec chodia... „Co nezostanú tam? Co sa sem trepú?“ Nasledovalo ešte zopár protiukrajinských hesiel a pri najbližšej príležitosti, keď sa oproti nám uvoľnilo miesto, presadli si znechutene k nám. Slečny sa spolu rozprávali vo svojom rodnom jazyku, čo pani očividne nevedela rozdýchať. „Bla-bla-blabla...“ – s vykrúteným nosom a opovržlivým tónom zazerala na debatujúce Ukrajinky. Bajúzatý manžel jej to kvitoval slovami: „Nevjedzá ani porádne vyprávjat!“ Takáto kritika cudziniek, ktoré boli nútené opustiť svoj domov a učia sa nový jazyk (ktorý nie je zrovna z najľahších), zo strany domácich natoľko poznačených dialektom, že sa už ani nesnažia používať svoj rodný spisovný jazyk, už dvihla moje obočie. Zaujalo to aj môjho syna, ktorý ich hypnotizoval pohľadom a hltal každé ich slovo... žiaľ. Prítomnosť malého dieťaťa však tento párik neodradila od stupňovania svojej nenávisti voči dvom slečnám. Netrvalo dlho a fúzatý ujo vyslovil vetu: „Nech ich tam šeckých postrílajú!“ To už moja trpezlivosť nezvládla, vyvalila som na nich oči a pokývala hlavou na znak, že toto už je cez čiaru. Človek sa snaží svoje dieťa viesť k rešpektu a tolerancii, vysvetľuje mu, že zbrane sú zlé a ubližujú ľudom a toť si dieťa v autobuse vypočuje, že všetkých treba postrieľať. Žlč vo mne vrela a moja mimika to dávala najavo. Keď si pani v tigrovanej čiapke uvedomila, že to pokývanie hlavou a prísny pohľad patria im, urazene si posťažovala: „No ešte si ich bude aj zastávat.“ Fúzatý ujo to opäť zaklincoval a zaraz ma počastoval nejakou ľudovou nárečovou urážkou. Priamo pred mojím dieťaťom.
Tisíc vecí som im chcela povedať, nech sa hanbia, nech sa uvedomia, nech sa zamyslia nad svojimi slovami... Nepovedala som. Bála som sa. Nebála som sa fyzického útoku. Bála som sa, že sa so svojim slovníkom a so svojou nenávisťou odtrhnú z reťaze a moje dieťa si vypočuje a zapamätá veci, ktoré mu nebudem vedieť slušne vysvetliť. Keď ich od nenávistných prejavov neodradí autobus plný ľudí, ani prítomnosť dieťaťa, ktoré ich počúva, ba ani blížiace sa vianočné sviatky, sviatky radosti a pokoja, bála som sa, že sú schopní ešte horších rečí. A teraz to ľutujem. Mala som im to povedať. Mala som im povedať, nech sa hanbia, lebo za takéto reči by sa naozaj mali hanbiť. Mala som im vysvetliť, že tá slečna im predsa nič zlé nespravila a tiež celý ukrajinský národ im nič zlé nespravil a oni v sebe budujú nenávisť úplne zbytočne. Lebo oni si to zjavne neuvedomujú. A nevedomých treba vzdelávať! A možno by som tak aj syna naučila, že nenávisť musíme zastaviť, nemôžeme ju prehliadať. Aj keď sa šíri len frflaním popod nos. Mala som sa ozvať a teraz ľutujem, že som to nespravila.
Títo dvaja si pokračovali vo svojich nenávistných rečiach aj naďalej a navzájom sa utvrdzovali vo svojej pravde v duchu, že všetci, ktorí s nimi nesúhlasia, sú špiny, a s takými sa nebudú ani baviť. Ešte zo dva razy padla nejaká ostrá fráza o postrieľaní a vykapaní. Radšej som syna začala zamestnávať rozprávaním o zimnom štadióne, ako sa tam udržiava ľad a o čomkoľvek za oknom autobusu, čo mi dávalo inšpiráciu niečo rozprávať a prehlúšiť túto ľudskú katastrofu.
V zásade sa nič zlé nestalo. Nikto nikomu neublížil. Napokon sú tu Vianoce, sviatky radosti a pokoja. Všetci máme radosť, že sme stihli napiecť koláče, upratať a nakúpiť darčeky. Môžeme v pokoji sledovať vianočné komédie v telke a jesť do puknutia. Keď si však predstavím, ako teta s tigrovanou čiapkou a fúzatý ujo budú na Vianoce v rodinnom kruhu prezentovať túto skúsenosť skreslenú svojim pokriveným vnímaním, že akí sú tí Ukrajinci drzí a ako sa tu rozťahujú a utláčajú nás, a ostatní im budú na to pritakávať s podobnými zdeformovanými historkami a zrejme to tiež zakončia tým, že „nech ich tam šeckých vystrílajú“... začína mi byť nevoľno. Lebo takto sa formuje a šíri nenávisť. Len preto, že slečna si dovolila v autobuse preložiť nohu cez nohu.
