Dedo mal vždy taký starý zelený bicykel. Dodnes na ňom jazdí. Dopredu namontoval pohodlnú koženú sedanku a každý deň sme sa na ňom spolu vozili. Presne na poludnie chodievala po Dunaji raketa. Vyložil ma na vysoký múr, otvoril tašku s desiatou a rovnako netrpezlivo čakal, kedy sa spoza zákruty vynorí to veľké biele čudo zanechávajúce za sebou o breh narážajúce vlny. Neďaleko bola záhrada, tam som mu vždy pomáhala a on sa cez plot pýšil akú to má šikovnú pomocníčku zakaždým, keď okolo prešiel nejaký sused. Sčasu na čas ku nám zavýtala mačka. Keď sa dedo nepozeral, vybrala som z rožka salám a dala som ho tej sivej tuláčke. Raz ma škaredo poškrabala na zápästí. Odvtedy mačkám nedôverujem.
Starí rodičia vždy bývali blízko školy. Neprejde deň, aby som sa u nich cestou domov, alebo na klavír či dramatický nezastavila. Ako malú ma vždy na krúžky odprevádzal dedo, vzali sme aj moje kamarátky a on ich zabával svojimi žartovnými poznámkami. Vždy som sa na nich smiala, hoci ostatným častokrát pointa unikala. Chodievala som s ním do kancelárie a tvárila sa pri tom nesmierne dôležito, ako jeho osobná asistentka. Cez prázdniny mi vždy pred spaním premietal na veľkú bielu plachtu zavesenú na skrini nejakú rozprávku a pri tom sám neuveriteľne napínavo čítal sprievodný text. Keď bolo zlé počasie, počúvali sme spolu staré detské gramofónové platne a keď vyšlo slnko vymýšľali program na čerstvom vzduchu. Chodil so mnou k lekárovi, na očkovanie, keď som bola chorá, nosil mi domov ovocie alebo sa o mňa celý deň staral. Vždy som sa naňho mohla spoľahnúť a on vedel, že by som jeho žiadosť o pomoc nikdy neodmietla.
Môj mladší brat vždy inklinoval k opačnej strane rodiny. S o štyri roky starším bratrancom večne vymýšľali kadejaké lotroviny nasmerované zásadne proti mne a k dedovi sa správal maximálne neúctivo. Napriek tomu dodnes neuveriteľne žiarli a stavia na svoju stranu aj našich rodičov. Dennodenne mi vyhadzujú na oči, že som dedov miláčik a že nie je fér, aby uprednostňoval jedno z vnúčat. Ja ich samozrejme presviedčam o tom, že to pravda nie je, a keby aj, môže si za to môj drahý bratríček sám. Má pätnásť, stará sa len o svoje záujmy a pre iných by veľakrát prstom nepohol. Kde je teda spravodlivosť? Mám deda rada, hoci je to s ním z roka na rok ťažšie. A nemyslím si, že by bol voči mne príliš zaujatý. Rovnako ako mne, pomáha aj ostatným vnúčatám či svojím dospelým deťom. No či to jedného dňa pochopí aj zvyšok rodiny je momentálne otázne.
