Ako úplné začiatočníčky sme vystupovali v dvoch choreografiách, ktoré sme nacvičovali takmer pol roka. Na pódium sme sa zo všetkých síl snažili vkráčať vznešene. Prišli sme oblečené ako pestrofarebné „haratane“ – dlhá sukňa, nejaké tričko a bedrová šatka s cingrlátkami. Špeciálnym bonusom boli naše tváre stuhnuté v predsmrtnom kŕči. Úsmev bolo to posledné, čo by som asi vedela v tom strese urobiť. A hoci nás lektorka utešovala, že sme výborné, keď si prvotný „umelecký“ počin pozerám na videu, tak by som svoj vtedajší výkon neoznačila inak ako paródia na orientálny tanec.
Spolupráca s publikom?
Keďže sme si neboli isté ani jednou z choreografií, pozerali sme neustále jedna po druhej a „obkukávali“. Neskôr sme my Hlohovčanky skonštatovali, že Piešťanky to vedeli oveľa lepšie ako my... po rokoch predpokladám, že ony si o nás mysleli to isté. V publiku boli naši rodičia, deti a kamaráti, na ktorých sme počas prestávok odvážne kývali spoza opony. Počas nášho vystúpenia to však až také uvoľnené nebolo. Náš očný kontakt s publikom bol totiž nulový. Neviem ako ostatné tanečnice, ale keď som sa ja snažila odtrhnúť pohľad od tanečnice naľavo alebo napravo, so snahou pozrieť na moju rodinu, v tej sekunde som sa začala mýliť a potom som zachytávala správne pohyby až do konca choreografie. A podotýkam, že som nemala to šťastie tancovať až vzadu pri opone. Normálne som si to „vyžrala“ v prvom rade.
Rozhodnutie namiesto smútku
Na večierku bolo veľa tanečníc. Okrem absolventiek lektorky Nerife boli prizvané mnohé skupiny a sólistky zo Slovenska. Nikdy nezabudnem na okamih, keď som už mala odtancované a so zatajeným dychom som zo zákulisia pozorovala dve tanečnice „tigrice“. Mona a Suhayla zo Žiliny to roztočili s drum sólom a prvýkrát som videla, ako diváci nepredstierali záujem, ale fakt sa do tanca zapojili mentálne aj tlieskaním. Vtedy som sa prvýkrát rozhodla, že sa stanem naozajstnou orientálnou tanečnicou. Ďakujem! A čo vy, čitatelia tohto blogu? Akú máte skúsenosť s orientálnym tancom? Napíšte mi ju, prosím, do diskusie.
