Súkromná klinika
Mám taký štýl, každého klienta idem rovno ku dverám privítať a podám mu ruku. A tiež mu podám úsmev, aj keď práve nemám dobrý deň. Kamenní doktori, sfingy za stolom patria do minulosti. Pacient už nie je ruský mužík s baranicou v ruke.
Chlapík vchádza, už ho vidím! Chce mi podať ruku, ale nemôže, má v nej mobil. V druhej má igelitku plnú RTG, nálezov z CT a magnetickej rezonancie. Vtom mobil zazvoní, chlap sa strhne a z igelitky sa rozletia RTG snímky po celej ambulancii.
" Prepáčte, toto musím zobrať! ”
" V pohode, vybavte si ” vravím a zatiaľ čo mele do telefónu, začínam zbierať rozhádzané RTG.
“ Som u lekára, nebol som tam, ale pôjde to! ”
“ Prepáčte, pán doktor …” Myslí to úprimne, len vtedy zazvoní mobil znovu. Nejaký iný, tento je vo vrecku saka.
“Sorry, ja to už vypnem” Ale nevypne, miesto toho začne do telefónu drmoliť, tentokrát zlostne. “ Som u lekára, bol som tam, ale nepôjde to! “
Chlap je v megastrese, hlava sa mu kyvoce dopredu a dozadu. Hovor skončil.
“Viete tie telefóny, človeka nájdu všade” ( Správne malo byť: Viete tí ľudia, telefón nájdu všade ) Pozrie na hodinky, niečo ho osvieti. ” Pán doktor, môžem si zavolať? Súrna vec! ” A už vytáča číslo.
“ Som u lekára. Myslel som, že to nepôjde ...Pôjde? Super! Fakt? Už som na ceste! ”
Je mi toho občana celkom ľúto.
“ Pán doktor, prepáčte, niečo mi do toho prišlo! ”
Schmatne igelitku a s výrazom štvanca sa vyrúti na rušnú ulicu, na ktorej má každý pri uchu mobil.
Neviem, kto to bol, neviem, čo chcel - nedal mi šancu ...
