Keď nám však povedali, že v ňom máme tézu „Vysokých škôl je na Slovensku veľa a sú nekvalitné.“ potvrdiť alebo zmeniť na tézu „Vysokých škôl na Slovensku je primeraný počet a ich kvalita zodpovedá financovaniu zo strany štátu.“ dúfal som, že počujem zle. Samozrejme, že sme mali v ponuke aj iné témy, pre mňa menej zaujímavé na to, aby som sa nad nimi vôbec zamýšľal.
Mohol by som vám sem nahádzať rôzne tabuľky, štatistiky, grafy a podobné veci. Potom by som sa to pokúsil analyzovať a dospieť k záveru ale to sa mi skutočne nechce. Napokon profesor Peter Sýkora z Filozofickej fakulty UCM nedávno publikoval blog v ktorom označil metodológiu Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry (ARRA) za netransparentnú a obsahujúcu viaceré principiálne a metodologické chyby. A tak si kladiem otázku, aký by malo zmysel písať investigatívny blog, ktorý by bol v podstate zavádzajúci?
Rozhodol som sa oprieť o vlastné skúsenosti, resp. skúsenosti priateľov. Nedokážem pravdivo zhodnotiť vysoké školy, na ktorých som neštudoval. Preto sa zameriam hlavne na jednu školu a to FMK UCM v Trnave, ktorú študujem. Keď som sem v prvom ročníku nastúpil, bol som milo prekvapený možnosťami, ktoré fakulta ponúka svojim študentom. Časopis, rádio, televízia a veľa kabinetov a predmetov, ktoré vám do života skutočne niečo dajú. Ako skúsenosti pribúdali, oči sa mi otvárali a ja som si začal uvedomovať, že nie je všetko zlato čo sa blyští. Prvá vec, ktorá mi začala skutočne prekážať sú povinné prednášky. Nerozumiem, prečo mám sedieť hodinu a pol na prednáške a potom ísť na 45 minút na seminár, aby som sa učil o tom istom. Argument, že nemáme zápočty u mňa neobstojí. Radšej by som to raz za semester odbavil testom, ako by som mal prísť o sedací sval.
Ruka v ruke s týmto idú aj absencie. Chvalabohu, že máme dovolené “až” tri, ktoré som vyčerpal na aktivity spojené so školskými médiami. To znamená, že ak dostanem zápal pľúc, musím umierať v škole, inak nebudem pripustený ku skúškam. Ďalšou “vychytávkou” je povinná prax. Musíme si ju urobiť, avšak za cenu absencií. Skutočne sa mi nad niektorými pravidlami zastavuje rozum.
Osobne nevidím nič kvalitné ani na tom, že jeden z našich pedagógov si dovolí ohovárať ma pred študentmi len pre to, že sa mu nepáčil názor, ktorý som publikoval v našom časopise. Doktor práv by mal vedieť, čo je to sloboda slova a invektíva na moju osobu by si mal nechať pre seba.
Aby som našu fakultu len nekritizoval, úspešnosť absolventov je podľa štatistík skutočne vysoká a ich kvalita ešte vyššia. Moja spolužiačka sa na pohovore stretla so študentkou žurnalistiky Univerzity Komenského, ktorá sa opýtala, či je to pravda, že nás na FMK nič nenaučia. Potom prišlo na lámanie chleba. Slečna mala prepísať agentúrnu správu do ľudskej podoby a pýtala sa spolužiačky, čo má vlastne robiť. U nás je to prvé, čo musí študent zvládnuť ak chce byť redaktorom, no na prestížnej bratislavskej univerzite sa to asi nenosí.
V konečnom dôsledku mám svoju školu rád aj so spomínanými nedostatkami. Dáva mi to, čo potrebujem – skúsenosti – a to hlavne vďaka niektorým vybraným pedagógom. Aby som to uzavrel celé, opýtal som sa kamarátky, čo na túto tému kvality vysokých škôl napísať. Odpoveď prišla okamžite: „Napíš „Nič moc.“ Tým to celé vystihneš.“ S čím sa dá ťažko nesúhlasiť.
