Pred pár rokmi ma na ňu pozval moj priateľ, ktorý žil neďaleko Luzernu. Ubezpečoval ma, že si tam určite urobím zaujímavé fotografie. Nedávno som našiel vo svojom neporiadku jeho text, ktorý som spolu s mojimi fotografiami ponúkol bez úspechu jednej redakcii. Bolo to v čase, keď som ešte nefotografoval s digitálnym fotoaparátom a moje najlepšie zábery na diapozitívoch sa mi z tej redakcie bohužiaľ nevrátili.
Tu je zopár úryvkou z Gejzovho textu:
. . . Na námestí panuje ticho. Jednotlivci, malé a veľké skupiny v maskách, v kostýmoch, s hudobnými inštrumentami, väčšinou dychovými, ale aj s rôznymi bicími, alebo aj bez masky, chodia hore-dolu, snažia sa nájsť to najlepšie miesto. V sprievode tradičných masiek prichádza najznámejšia postava karnevalu – v trojuholníkovom klobúku s reťazou cechového majstra a v rukách s žezlom „Fritschivater“ . A odrazu je to tu. Je 5.oo ráno a od jazera zaznie mohutná salva. Po okamžiku ticha začnú na nás padať konfety a asi stočlenná dychovka začne vyhrávať. Z 30 00 hrdiel zaznie výkrik a 30 000, väčšinou mladýchľudí sa dá do tanca. Ó tých prvých 20 minút na Urknalle! Skutočne to treba raz vidieť! Veď vieme, že Švajčiarsko, najma jeho nemecká časť, je obývaná chladnými a usilovnými Švajčiarmi.Turistom sa vo Švajčiarsku páči najmä poriadok, čistota, spoľahlivosť, vysoká kvalita tunajjších výrobkov, hodinky, čokoláda, Maternhorn (aby sme ostali pri predsudkoch), ale fašianky? Karneval v strednom Švajčiarsku? Obrovská nálada na Grendelstrasse, na tej snobskej ulici, kde si bohatí turisti kupujú drahé šperky, topánky a odevy? Obrovská nálada ľudu bankových úradníkov a vysokokvalifikovaných odborníkov? Zábava,kde sa spontánne zíde 30 000 ľudí napriek tme a zime? . . .
. . . Niečo podobné, avšak podstatne hlučnejšie, na nás čaká aj dnes v noci.Je to tzv. Monstre-Konzert. Tu sa zídu Guggenmusik-zložky z okolia 30-40 kilometrov. Toho roku je ich asi 120. Tento počet sa z roka na rok mení. Staré kapely zaniknú, nové vznikajú, niektoré prežijú. J e to však v každom prípade asi 3000 aktívnych muzikantov! Každá skupina má vlastné kostýmy a svojrázne , typicky luzernské, obrovské masky na hlave. Pochodujú cez staré mesto. V úzkych uliciach rachot mnohých bubnov vytvára neuveriteľný hluk. Po čase mám pocit, že aj moje telo je jedným obrovským bubnom, srdce mi tlčie v 2/4 takte pochodových melódií a aj krv mi prúdi pravidelne na takt bubeníkov. Keď trubkári prestanú hrať a melódiu prevezme xilofón, úplne utlačený bubnom, strácame zmysel pre miesto a čas. Nič neexistuje, len rachot bubnov vo farebnej kavalkáde sprievodu.
Niekedy po polnoci sa vraciame domov. Juraj vyberá z tašky pomerne veľké množstvo exponovaných filmov. Sme síce unaveni, vidím však, že jeho raňajšia skepca sa začína strácať. To, čo sme doteraz videli, však má s „ozajstnými“ fašiangami, ešte málo spoločného . . . .
. . . Pravá fašiangová nálada exploduje až po oficiálnej časti v priebehu nocí z pondelka na utorok a z utorka na stredu. Dovtedy máme chvíľku času si oddýchnuť. V snahe vystihnúť náladu vyprávam historky z uplynulých rokov. Spočiatku sme ani my nechceli veriť, že by bolo možné zažiť tu, v Luzerne, niečo veľkoľepo spontánneho. Veď nikdy sme tu predtým nevideli na verejnosti spontánny prejav. Iba dokonalosť v práci a organizované (pre našinca nudné) ľudové veselice s opekaním, naším špekáčkom podobným, „Servola“. Až raz, keď sme v našej dedine hostili významných predstaviteľov ľudovej hudby z Karpatskej oblasti, sa stalo, že sme sn imi zašli počas fašiangov v noci do mesta a to, čo sme videli, nás úplne šokovalo. Obrovské množstvo kostýmovaných ľudí, čarovné masky a všade hudba atanec. Na Sternenplatz asi tridsať bubeníkov s rôznymi bubnami. Jeden udával základný rytmus a tempo a ostatní sa pridávali. Niektorí odchádzali a iní prichádzali. Pozerali sme sa na nich asi pol hodiny, keď tu jeden z našich hudobníkov, posilnený vodkou a vareným vínom, vybral paličky z rúk najbližšie stojacemu bubeníkovi a začal hrať. Nikto sa nezhrozil, nikto ho neposlal nikam, nikoho nenapadlo ho zmlátiť. Náš človek hral asi 10-15 minút a ako profesionálny muzikant mal čoraz viac obdivovateľov (-ky). Mladé dievčatá mu mazali farby po tvári a tak pomaly začal naberať podobu maskovaného domorodca. Odrazu prásk! – a veľký bubon onemel. Náš muzikant sa smutne pozeral, deravú blanu však ani zrakom, ani pohanskými slovami neopravil. Neostalo mu nič iné, ako sa smutne priznať majiteľovi. Zničil som ti nástroj, čo teraz? Majiteľ bubna, pred chvíľou ešte vo fašiangovej nálade, sa v okamihu premení na kultivovaného pána, vyráta si svoju škodu (cena blany + práca), povie sumunáš muzkant zaplatí, poškodený odovzdá svoj nástroj do šatne v susednej reštaurácii a pokračuje v zábave. Náš človek prichádza k ďalšiemu bubeníkovi a chce mu vybrať paličky z ruky. Ten, aj keď videl, čo sa pred chvíľou udialo, mu bez slova prepustí svoj nástroj. Nechce sa mi veriť. Sníva sa mi to celé, alebo sme niekde na Juhu? . . .
. . . V utorok okolo desiatej večer sme sa dohodli, že sa stretneme o druhej ráno pred odchodom domov. O druhej však Juraj, u ktorého som si zvykol, že chodí pomerne skoro spávať, prišiel s tým, že by chcel ešte hodinku fotografovať. O tretej sa stretnutie zopakovalo s podobným koncom. Domov sme sa vracali nadránom s fotografom v neopísateľne dobrej nálade bez toho, aby sme sa museli posilňovať alkoholom. Na povzbudenie nám stačila, ako aj ostatným domorodcom, len samotná atmosféra fašiangov. Počas mnohých rokov som tu nikdy nevidel skutočne „ožratého“ Fassnachtlera.
V stredu okolo obeda sa vraciame do mesta. Po fašiangoch ani stopy. Konfety pozametané, fľaše pozbierané, mesto ako zvyčajne, čisté. V rannom vydaní miestneho deníka čítame inzerát: Guggenmusik hľadá trubkára pre fašiangovú hudbu na budúci rok . . .
