Keďže je to moje krstné meno, tak som sa obzrel tým smerom odkiaľ krik prichádzal. Na lavičke tam sedela dáma a kývala na mňa, aby som prišiel k nej. Vyzerala zaujímavo, tak som k nej podišiel. Privítala ma prívetivou otázkou, či sa na ňu nepamätám. Vraj som sa jej kedysi strašne páčil, lebo som sa podobal na Paula Gaugina. Pripomenula mi situáciu, keď sme sa pred vyše štyridsiatimi rokmi stretávali partie chlapcov a dievčat v jame medzi Domom obuvi (dnešné ALIZÉ) a Michalskou bránou, kde je dnes letná čitáreň. Spomenul som si, že ma tam jedna z nich volala na rande. Chcela aby sme sa stretli niekde osamote, aby nás nikto nerušil pri tom, čo mi chcela dať. Sprvoti som s tým rande súhlasil, ale ako sa začalo stmievať, tak som, ako ešte panic, prepadal neistote a nakoniec som na to rande nešiel. Myslím, že to bola práve tá dáma, ktorú som stretol v sobotu na Poštovej ulici.
