V knihe Sirachovej sa môžeme dočítať:
Chcem si spomenúť na Pánove diela
a chcem rozhlasovať, čo som videl.
Na rozkaz Pána vznikli všetky Jeho diela.
Žiarivé Slnko sa rozlieha po vesmíre,
každé dielo je plné slávy Pánovej.
Aké pravzácne sú všetky Jeho diela,
hoci je iba iskierka, čo môžeme vidieť.
Všetko je usporiadané dvojmo:
jedno je iné ako druhé a nič neurobil tak,
aby bolo nedostatočné.
Človek, ktorý vyriekol tieto slová sa stretol s Bohom.
Jeho slová vyjadrujú priateľstvo s tým, ktorý mu dáva všetku múdrosť.
,,Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u Neho (a je pred vekmi)“
Jesus, syn Sirachov, syn Eliazarov, autor knihy poukazuje na pomalé poznávanie Božej dokonalosti.
Priateľstvo je hlavný a tajomný základ spoznávania druhých. Boh ukazuje človeku svoje priateľstvo tým, ,,že poslal svojho syna na svet“. Stáva sa priateľom ľudí. Nevykašle sa na nás, ale naopak. Chce človeka zachrániť a ponúka mu jeho krásu, ktorú mal na počiatku.
,,Boh stvoril človeka zo zeme a stvoril ho podľa svojho obrazu.“ Podľa obrazu nekonečnej lásky a dobroty.
Obdobie, v ktorom sa nachádzame je prepletené dvoma darmi – láskou a dobrotou. Láska je obrazom vnútra Boha. Boh je sám o sebe láska. Aj keď človek nikdy nepreskúma Boha, ba dokonca by sme mohli povedať, nedotkne sa Jeho podstaty. Jedno môžeme povedať s istotou: Boh je láska a Jeho podstata je dobrota. Táto láska sa stelesňuje v dobrote. Boh nie je sebecký a ani nechce lásku len pre dobrých. Svoju lásku ponúka všetkým, aj tým, ktorý sú v neprávosti hriechu. No podstatou prijatia dobra je prijatie Boha. Tak, ako nás vyzýva adventné obdobie, nás vyzýva aj pôstne obdobie: ,, Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky.“
Túto nápravu nemôžme vykonať sami. Môžeme ju vykonať iba v priateľstve s Bohom. Kristus vynáša kríž tvorený našimi hriechmi na horu - Kalváriu nášho srdca.
Vojaci vykopávajú jamu a vstyčujú kríž tak, ako pri sadení stromu. Stavajú strom nášho bytia. Je to strom nášho priateľstva, v ktorom sa človek zrieka svojich slabostí a Kristus ich pribíja na kríž našej spásy. Syn Boží ma miluje a seba samého vydal za mňa.
Kto sa spriatelí s Bohom, stratí veľa svetského – zabudne na seba. No získa omnoho viac – život, ktorý mu Boh ponúka na svoj rast.
Keď človek hľadá svojho priateľa, trvá to dlho. Priateľmi sú väčšinou ľudia, ktorý sa so sebou často stretávajú, vedia si navzájom pomôcť. Kto vytiahne svojho priateľa z nešťastia, stáva sa jeho oporou.
Kristus nás z nášho nešťastia a biedy vyťahuje každý deň. Mohli by sme povedať, že každú minútu a sekundu stojí pri nás a podopiera našu vieru.
,,Napísané je: Nie len s chleba žije človek.“ Naša duša nepotrebuje ľudský chlieb – mannu. Ten je potrebný pre našu ľudskú stránku. Je potreba Božie slovo, ktoré ukazuje správny smer nášho putovania. Práve tieto slová sú slová Otca. Preto nad nami zaznieva: ,, Lebo ak neuveríte, že Ja Som, zomriete vo svojich hriechoch.“ Zomrieť v hriechu je narodiť sa do večnej smrti. No zomrieť okovám hriechu je narodiť sa do nového života. ,,Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky.“
Mnohokrát sa k Bohu staviame ako k svojmu nepriateľovi. Prečo? Prečo sa nám zdá náročný a nevkusný? Žiadame od neho svoj majetok a odchádzame ako márnotratný syn od svojho otca.
A preto sa pýtam: Vraciam sa k Nemu s ľútosťou v srdci? Ako často hľadám svojho Boha? Nepozerám naň skôr ako na nepriateľa, s ktorým nechcem mať nič spoločné?
Kristus nás vždy prijíma, aj napriek tomu, že naše hriechy ho pribili a pribíjajú každodenne na drevo kríža.
V tomto čase nám Kristus podáva svoju ruku. Z jeho úst k nám zaznievajú jeho slová: ,,Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi.
(A preto poď a) nasleduj ma.“
