"Má k tomu niekto nejakú pripomienku?", opýtal sa vedúci stretnutia mládeže v malom Maison de la culture et de la jeunesse (dom kultúry a mládeže) v malom francúzskom mestečku Monistrol sur Loire neďaleko Lyonu, po ohlásení programu na celý víkend. Postavil sa asi jedenásťročný chlapec a s absolútnou suverenitou rovnocenného partnera vysvetlil vedúcemu, že považuje za málo vhodné, aby bol futbal v programe tesne po obede, keď sa všetkým chce spať a že bude lepšie zahrať si ho večer, keď nebude tak teplo. Okamžite sa k nemu pridali mnohí ostatní účastníci stretnutia ... ale nie všetci. Niektorí navrhli, aby sa futbal hral skoro ráno, kým ešte nie je teplo a večer aby sa tancovalo. Vznikla veľmi spontánna a na stredné Francúzsko typicky vášnivá diskusia, v ktorej sa zrýchľoval tep i tempo reči a sem tam aj zvyšoval hlas. Decká vo veku deväť až pätnásť rokov vyskakovali zo stoličiek, rozhadzovali rukami a napínali svoje mimické svaly, akoby išlo o celý ich nasledujúci život. Lenže ani raz nik nikomu neskočil do reči, nik na nikoho nezaútočil osobne, nezaznelo jediné nevhodné slovo (merd v strednom Francúzsku nie je nevhodné slovo!) a celá debata skončila návrhom hlasovať. Spoločné hlasovanie vyriešilo všetky spory a každý zúčastnený jeho výsledok bez reptania akceptoval. Otváral som oči a nechcel veriť vlastným ušiam. Tie deti argumentovali ako profesionálni politici a veľmi suverénne a seriózne debatovali o somarine, len preto, aby obhájili svoj názor a záujem. Bez jediného zásahu dospelého človeka dospeli k správnemu a pre všetkých prijateľnému riešeniu. Vedúci sa len pozeral, čakal kedy to skončí a potom len súhlasne oznámil zmenu programu podľa rozhodnutia detí. Písal sa rok 1991 a ja som bol prvý raz v živote konfrontovaný s tým, čo je to skutočná, autentická demokracia.
Je rok 2019, sedím vo vlaku do Turčianskych Teplíc, kde učím budúce učiteľky, učiť a vychovávať deti divadlom a pýtam sa kolegyne oproti: "Máme my žiacke parlamenty na Slovensku v každej základnej škole?" Odpoveď ma priklincuje do sedadla. "Neviem o žiadnej. My na strednej pedagogickej škole máme, aj na niektorých iných stredných školách sú, ale nie na všetkých..." Padám do mdlôb a začínam chápať jednu z príčin, prečo je apatia, ba až letargia obyvateľstva k veciam verejným na Slovensku takou rozšírenou epidémiou.
Ak budeme deti od prvej triedy základnej školy učiť, čo je to skutočná demokracia, akým spôsobom môže a má každý jeden človek formulovať a vyjadrovať svoje názory a postoje, ako si ich má v diskusii s ostatnými formovať, ako ich má demokratickými procesmi presadzovať a obhajovať, ako môže a musí byť aktívne spolu účastným spoločných rozhodovacích procesov o spoločných veciach v základnej škole, budeme mať o tridsať rokov dospelú populáciu suverénnych občanov a vyspelú demokraciu.
Ak necháme deti napospas neoľudákom, alebo akýmkoľvek iným kryptoistom a neoistom vezmú si ich oni a dajú im pocit dôležitosti a zmyslu spoločnej existencie v ich vlastných mafiách a polovojenských šíkoch. Tridsať rokov reforiem školstva (!) a na túto elementárnu povinnosť - výchova k demokracii - všetci reformátori zabudli ?! Kolegyňa sa zamyslela a povedala: "Ale politika do školstva nepatrí!" To je absolútna pravda.
Ak niektorá základná škola bude deti učiť, aby si vytvárali politické zoskupenia s nejakým konkrétnym ideologickým zameraním - náboženským, pravicovým, ľavicovým, národnostným, rasovým, alebo džendžerovým, okamžite poruší zákon o ochrane detí pred politickou ideológiou v školách. Ak ale v školách zabudneme, alebo dokonca odmietneme vychovávať hrou a praktickou činnosťou k uvedomelému občianstvu, ak deťom zabránime naučiť sa verejne vystupovať, obhajovať svoje záujmy, formulovať programy a "volebné heslá", debatovať, viesť "volebné kampane", hlasovať vo voľbách do školského parlamentu a uskutočňovať svoje zámery v školskej samospráve, o tridsať rokov tu zaručene máme vyspelú totalitu poslušných a polovojensky zorganizovaných vykonávateľov jedného povelu od jedného vodcu.
