Učím prvý rok na strednej pedagogickej škole budúce učiteľky, ktoré budú celý svoj život učiť deti v škôlkach, na prvom stupni základných škôl a vychovávať ich v družinách, alebo v iných zariadeniach. Zažil som prvý raz, ako pedagóg v komisii, maturitné skúšky a po nich nádherný obrad. Rituál odovzdávania maturitných vysvedčení a ocenení za celé štyri roky.
Štyri roky práce v školskej samospráve, reprezentácia školy v súťažiach. Ocenenia za prospech a dokonca za príkladnú dochádzku do školy. Rekord a najvyššie ocenenie za dochádzku dostala študentka, ktorá za celé štyri roky štúdia vymeškala len 18 vyučovacích hodín! Neverili by ste. Ona mala najväčší potlesk nielen od učiteľov, ale aj od všetkých svojich rovesníčok - štvrtáčok a aj od všetkých mladších spolužiačok. Jednoducho ľudia sú nastavení súhlasiť s pozitívnymi hodnotami a dokonca svoj súhlas aj radi a emotívne vyjadria ... ak majú kde.
Rituál odovzdávania vysvedčení a ocenení bol veľmi emotívny. Hudba, svetlá, kvety, podania rúk, spev Gaudeámus... a všetci sme sa zhodli na tom, že takéto emotívne rituály nám umožňujú nielen zapamätať si tváre a udalosti, ale aj precítiť podstatu a význam toho, čo sa počas takéhoto rituálu deje, posolstvo uznania hodnoty každého jedného zúčastneného na celý jeho ďalší život.
Uvedomil som si, že mám v živej pamäti iskričkovský sľub, pioniersky sľub, ale nemám tam občiansky sľub, ktorý by sme asi bývali mali skladať na našej škole niekedy vtedy, keď som dostával v pätnástich rokoch ten veľký, červený, papierový, knižkový občiansky preukaz. Neviem, či také niečo bolo. Nepamätám sa. Nepamätám sa, že by mi niekto povedal, ako sa moja hodnota dieťaťa mení na hodnotu občana s právami občana a s povinnosťami občana, že sa o chvíľu, už o tri roky (!) stanem občanom, ktorý je pôvodcom moci v štáte, v nejakej socialistickej, fiktívnej demokracii (?) a že dostanem nejaké dôležité "volebné právo" rozhodovať o celej svojej budúcnosti, nepovedal som nikomu ani individuálne, ani zborovo, že sľubujem, že si budem svoje občianske právo vážiť a povinnosti plniť. Nemám vo svojej emocionálnej a teda obrazovej a zvukovej pamäti žiadne uznanie, že som sa stal občanom. Ani len vernosť vlasti som nikomu nesľuboval ...teda áno, ale až potom na základnej vojenskej službe, ale to som radšej vytesnil a nepamätám si to z princípu odmietania toho násilia.
Lenže dnes je to ešte horšie! Čo si majú pamätať tie deti dnes? Dnes naše deti, ktoré volia, nemajú už vôbec žiadny citový zážitok zo vzniku nejakého svojho občianstva. Ani z toho iskričkového ("Domovina moja krásna sľubujem ti v tento deň..."), alebo z toho pionierskeho sľubu ("Sľubujem pred svojimi druhmi, že budem pracovať, učiť sa a žiť podľa pionierskych zákonov, aby som bol dobrým občanom svojej milovanej vlasti...").
Naše deti dostanú "občianku" pri okienku na polícii. Len tak, ako ďalšiu, rovnako malú kartičku do peňaženky. Ako kreditku, alebo "zľavovku" z Tesca. Úplne rovnakú, často si ich všetci mýlime. A potom má asi pre nás aj pre nich v celom ďalšom živote aj takú cenu. Bez citového zážitku, bez uznania významu, bez uznania hodnoty individuálneho občianstva, citovo bezcennú. Igelitovú.
Tak len rozmýšľam nad tým, že ak meniť, či tvoriť občiansku spoločnosť, tak možno začať už od jedného občana, od každého jedného, od vzniku jednotlivca - daňovníka, voliča, straníka, kandidáta a poslanca, už v tých pätnástich. Vytvoriť povinný obrad. Zákonom a nariadeniami vlády naučiť všetky obce na Slovensku, aby OBRADNE DO STAVU OBČANA PRIJALI RAZ DO ROKA VŠETKÝCH, KTORÍ DOSTALI V TOM ROKU OBČIANSTVO - OBČIANSKY PREUKAZ. Napríklad vždy 1.1. popoludní, na sviatok vzniku krajiny. Aby si každý jeden mladý, dospievajúci človek uvedomil a hlboko precítil pri tom rituálnom odovzdávaní tej veľmi dôležitej malej plastovej kartičky plnej práv a povinností, že je ona vysokou hodnotou pre celý jeho život.
