Podstatou textu Fridricha Schillera, fenomenálneho dramatika a veršotepca je oslava spoločnej radosti všetkých ľudí, ktorí pochopia, precítia a prežívajú blaženosť spolupatričnosti: "...Alle Menschen werden Brüder...", všetci ľudia budú bratia, mladý Schiller predpovedá túžobne budúcnosť ľudstva v roku 1785 vo veku 26 rokov(!). Keď mala 9. symfónia d moll op.125, zvaná Osudová v roku 1824 premiéru vo Viedni, Beethoven mal 54 rokov. Jeden mladík a druhý, zrelý muž, ako dnes hovoríme, v najlepších rokoch.
Zamýšľam sa nad tým, či by takýto text napísal starec. Povedzme nad hrobom, ako hovoríme. Alebo, či by ho napísal muž v pokročilom veku, ako zvykneme hovoriť ľuďom opúšťajúcim takzvaný produktívny vek. Ba uvažujem o tom, či by text plný nádeje a nadšenia z ľudskej spolupatričnosti napísal aj chlap v zrelom, strednom veku. A pochybujem o tom.
Keby sa dnes každá duša
stretla hneď na úsvite,
svätý mier viac nenarušia,
plač so smútkom odíde.
Radosť! Človek odjakživa
pije z ňadier prírody,
ľudia tebou sa len živia,
z teba žijú národy.
S vekom človeka, muža obzvlášť, alebo často len s prehrami, prichádza sklamanie, rozčarovanie, skúsenosť porážky. Dezilúziu najprv vystrieda agresivita, potom arogancia, neskôr apatia a v najzrelšom a najpokročilejšom veku sa začne prejavovať letargia až agónia radosti, často sprevádzaná hlbokou depresiou. Skepsa. My muži jednoducho ideály, nádej, nadšenie a chuť do života, teda esenciálnu radosť, strácame s prehrami a s vekom. Pýcha predchádza náš pád a koniec radosti prichádza so stratou fyzických síl, na ktorých si svoje mužstvo tak zakladáme, s prehrami v bojoch o vlastnú existenciu, či o zachovanie, alebo rozmnoženie potomstva.
Ženám sa to stáva menej. Ich radosť je potvrdzovaná materstvom a tak trochu aj naším, mužským záujmom. Vari len na chvíľu radosť strácajú, ked ich opúšťame ako milenci, manželia, či synovia. Vedia ju však okamžite znovu objaviť v iných radostiach života, v iných mužoch a deťoch detí.
Óda na radosť je preto pre mňa textom mladého, ideálmi a nadšením naplneného človeka, túžiaceho po harmónii a blaženosti, akú dokážeme precítiť len vo chvíľach dojemnej spolupatričnosti. Keď stojíme v dave spievajúcom hymnu, ktorá nás spája, keď voláme sláva víťazom našich hier, alebo ked sa s víťazmi lúčime na pohrebe a spomíname na ich víťazstvá, ktoré boli našimi spoločnými... a aj keď smútime, že odišli, máme tichú, dojemnú, vďačnú a slastne spájajúcu radosť z toho, že sme spolu s nimi a vďaka nim prežili pocit toho bratstva, o ktorom Schiller píše. Bez ohľadu na názory a na ideológie.
Videl som starcov plakať a smiať sa zároveň na pohrebe môjho dedka, keď spievali Internacionálu. Na chvíľu boli ich tváre plné radostných spomienok na mladosť, na združstevňovanie a skutočne ich vrásky na chvíľu zmizli a pred tým kalné oči, zažiarili jasom dávnych čias. Len ich dlane, zaťaté v päsť prezrádzali, že tie časy boli plné bolesti ich obetí.
V podstate chápem strach starcov zo spevu Ódy na radosť. Ich hymnou bola Internacionála. Už navždy zostane ich ódou na ich mladosť. Óda na radosť je dnes hymnou mládeže. Duchovnej a duševnej mládeže. Bez ohľadu na fyzický vek. Je hymnou všetkých duchom mladých Európanov, túžiacich po tom istom, po čom túžil dvadsaťšesť ročný Schiller. Tí ostatní, opäť bez ohľadu na vek, vyčerpaní, unavení a znechutení duševní starci v telách sedemnásťročných brancov, alebo sedemdesiatročných generálov, nech hľadajú bez úspechu radosť v hymnách minulosti. Nájdu v nich len zúfalstvo, zlosť, nenávisť a planú túžbu po víťazstve malej, nešťastnej a agresívnej časti ľudského pokolenia nad všetkými ostatnými, šťastnými, radostnými a mladými.
Duševne mladí ľudia v 21. storočí si v Európe spievajú svoju radostnú hymnu budúcnosti - Ódu na mladosť.
