Cuba, Kansas, USA
Mestečko Cuba na severe Kansasu má okolo 150 obyvateľov. Legenda hovorí, že keď sa jeden z miestnych dobrodruhov vrátil z ciest po Kube, bol z jej krás taký nadšený, že novovznikajúce mesto po ostrove pomenoval. Najväčšiu slávu Cuba zažila, keď rodák Jim Richardson nafotil obyvateľov mesta pre časopis National Geographic. V článku predpovedal, že mestečko do dvadsiatichpiatich rokov vymre. Fotky s článkom vyšli pred 27 rokmi.
Drevené domčeky s útulnou verandou, vysoká vodná veža uprostred mesta, opustené nákladiaky vedľa tlakových nádrží kdesi za plotom. Tak vyzerá typické mestečko uprostred ničoho. Na hlavnej ulici stoja vedľa seba samoobsluha, reštaurácia a starožitníctvo. Krčmu tu narozdiel od slovenskej dediny nenájdete, Lazy B Bar zatvorili už pred rokmi.
Na ulici stojí aj „kulturák“. Nie však obyčajný – nad vstupnými dverami svieti nápis Česká Národní Síň. Obyvatelia Cuby sú hrdí na svoje české dedičstvo. Ich predkovia sem pricestovali z Čiech a Moravy, a tak medzi nimi nájdete mená ako Havel, Hostinsky či Bednar. V útrobách siene visia na stenách staré stredoškolské tablá, kde čítame známe priezviská skombinované s americkými krstnými menami. Najkrajšie meno dali určite istej Beverly Lahodney.
Česká Národní Síň
Sieni dominuje pódium s obrovským plátnom visiacim zo stropu. Je na ňom namaľované pražské Staromestské námestie. Maľba je stará ako republika a pre miestnych je veľmi vzácna – keď v roku 1928 sieň vyhorela, plátno ako jediné zázrakom prežilo.
V Cube sa dnes koná každoročný Czech Spring Festival, pripomínajúci si český jazyk a kultúru. Sieň sa zaplnila ľuďmi z českým či slovenským pôvodom z celého Kansasu, a hoci vekový priemer presahuje 70, v Cube je dnes od Vianoc asi najveselšie. Až z Nebrasky sem prišla kapela zahrať české ľudovky na akordeónoch, pri ktorých si kde-tu niekto zatancuje polku. Niekoľko žien má oblečené tradičné moravské kroje, vrátane víťazok súťaže Czech-Slovak Queen of Kansas.
Accordion Jam Session
Tanečný parket
Tradičné kroje
Nové generácie
Po hudbe nasleduje obed. Tešili sme sa na knedlo-vepřo-zelo, no knedlo a vepřo chýbalo. Zelí bolo dobré. Moravské koláče („kolaches“) chutili tiež.
„Všetko sa tu zmenilo,“ hovorí nám farmár naproti. „Kedysi tu mala každá rodina zopár hektárov pôdy. Mali veľký dom, nákladiak a štyri deti. Pestovali kukuricu alebo čo, popritom spásali kravy. Potom farmy poskupovali veľké korporácie a domy zostali prázdne. Všetci pomaly poodchádzali. Kedysi tu bola škola, banka, doktor... Teraz tu nie je nič.“
Čiernobiele fotky vyzerajú vždy umeleckejšie.
Počas obeda sa pri nás miestni pristavujú. „Vy ste ozaj z Československa?“ pýtajú sa. Jeden pán na vozíčku nám venuje noviny, ktoré sú písané v češtine či v slovenčine. Ďalší sa k nám prihovorí krásnou češtinou: „Chutná vám tady to žrádlo? A pivo vám jak šmakuje? Mně přijde poněkud řídký...“
„Boli sme tam pri vás, kedysi,“ hovorí ďalší starček. „To tam ešte boli Rusi. Prileteli sme do Nemecka k známym, chceli sme ísť do Prahy. Ale cez hranicu nás nepustili. Švajčiarsko je krásne.“
Po obede nasleduje dychovka, hrá Jim Kucera Band. Po nej ešte tombola a môže sa ísť. Ľudia sa pomaly lúčia, objímajú sa a želajú si dobré zdravie. „Nashledanou,“ hovoria nám mnohí z nich. Opúšťame Cubu a vydávame sa zelenou prériou späť do Manhattanu.
Toto je pravá Amerika.
