ZAČIATOK KONCA
Ahoj, volám sa Patrik a dnes mám narodeniny. Moja rodina robí rada tieto dni inými ako ostatné. Začína to bohatými raňajkami rovno do postele, leňošenie pri bazéne, obed a golf v spoločnosti starých rodičov. No moja najobľúbenejšia časť narodenín je tá, keď sa spoločne stretnem so svojimi priateľmi na mojej oslave. Všetci vyzerajú tak spokojne, porovnávajú a smejú sa na bláznivých darčekoch, usmievajú sa, tancujú a zabávajú. Áno, sú to krásne momenty, ktoré mnohý považujú za samozrejmosť. No nikto nemá ani tušenie, že dnešní večer sa v jednej sekunde zmení, pre niekoho z nás, na posledný večer vôbec.
Moji priatelia už od samého rána zahlcovali môj telefón želaniami k narodeninám, či už peknými, vtipnými alebo len stručnými zo slušnosti pretože im to pripomenul facebook. Príprava mojej narodeninovej party bola v plnom prúde už od samého rána. Po dome sa premávali neznámi ľudia ktorí nosili obrie kvety, obložené misy, zákusky, v kuchyni sa motalo asi päť kuchárov, balóny a veľa ďalších zbytočností. Rodičia to berú vážne, však sú to moje osemnáste narodeniny. Keď sme už pri rodičoch moja mama sa volá Viktória. Mama má obchody s vlastnou značkou oblečenia v obchodných domoch ktoré vlastnil môj otec. Áno vlastnil, pretože môj ocko už nie je medzi nami zahynul tragicky pred niekoľkými rokmi na dovolenke v New Yorku. Nie vždy sme žili tu v Trenčíne. Mama odišla na vysokú školu do Anglicka, kde študovala dizajn. A tam náhodou stretla môjho otca a jej manžela. Nicolas. Áno môj otec Nicolas rodený Ír, hľadal na škole talentovaných dizajnérov ktorí by mohli obohatiť jeho rozvíjajúce sa podnikanie. Po dvoch samozrejme čisto pracovných stretnutiach som tak nejako vznikol ja. Písal sa rok 1998 a rok neskôr sa zosobášili. Tehotenstvo s mojou mamou plieskalo až tak, že donútila, svojho manžela, že chce syna porodiť na Slovenku. A tak nejako som sa tu narodil a ostali sme tu žiť šťastne a spokojne. Až kým sme... Nie toto nie je koniec len začiatok. Začiatok niečoho čo radšej nemalo byť.
Ahoj mami.
Pomaly som sa premiestňoval s mojej komnaty do domu.
Miláčik ahoj. Chutili raňajky?
Áno, ako každý rok len dnes výnimočne som nič nezašpinil.
Moja mama prišla ku mne bližšie a natiahla mi tričko pod bradou.
To je puding?
Patrik zamrmlal.
No tak skoro nič.
Ako som sa snažil utrieť si jedlo z trička pri mojich schopnostiach som to len zhoršil. Sadol som si na barovú stoličku v kuchyni a sledoval ako mama niečo pripravuje a pokračoval som vo svojom monológu v snahe vyhnúť sa istým tradíciám.
Keď sme pri každoročnej chálovačke, musím isť hrať s dedkom golf? Vieš ako
neznášam to jeho neustále poučovanie a dohadovanie termínu mojej imaginárnej
svadby s imaginárnou priateľkou.
Áno zlatko musíš, už dedko volal a dohodli sme sa.
A kedy príde tvoj svokor?
Išiel pre tvoj darček a príde.
Och tie darčeky skoro najkrajšia časť narodenín.
Načiahol som sa po dobrote na stole.. JEEEB
- Nežer to. To je pre hostí.
- Mami nebuď agresívna.
- Agresívna nebudem keď ma začneš poslúchať a začneš robiť tvoje obľúbené
dennodenne nič nerobenie. Či nechceš darček?
- Také otázky mama. Jasne, že chcem.
- Ja sa teším keď ho uvidíš.
- Ho?
- Patrik! Utekaj si zaplávať donesiem ti nejaký drink čo povieš?
- No ok, ako povieš mami ale nejaký „ten" prekvapenie čo vyskočí z torty by si
mohla objednať.
- Bazén zlatko.
- Mami sprav aj sebe nejakú dvojitú margharítu.
Nebiť môjho skoro nulového reflexu som mohol sláviť moje narodeniny s hrčou na gebuly.
Po dlhom a vyčerpávajúcom nič nerobení pri bazéne som sa konečne odhodlal, navliekol na seba elegantné golfové oblečenie, aj keď som vedel, že som dokonalý (chápeš mriežka a „cuteboy“) ale aj tak starý otec si nenechá možnosť na mne niečo skritizovať ako aj tieto instagramové, snapchatové a iné sociálno sieťové výrazy. Dedko Thomas je Angličan ako repa. Hrdý na svoju vlasť, trochu dosť arogantný a myslím, že okrem vojny nikde v zahraničí asi ani nebol a za posledných pár rokov asi najďalej v krčme a pre dôchodok na pošte u nich v dedine. A chvála Bohu neposadla ho tá mánia dôchodcov s názvom „Milujeme Fica.“ Dedko nikdy nebol na sekty. Za to babka áno. V jednej bola. Volalo sa to Avon.
Keď som nejako pretrpel toto rodinné poučovanie a dodrbávanie, od toho ako na hovno držím palice ako ešte viac na hovno stojím a že loptička letí už úplne niekam do.. ďaleka a pri tom nie, tak samozrejme na rad prišli ako vždy tie trápne otázky „Frajerku máš? Deti kedy budú? Svadba kedy? Už by bolo na čase. Už si na rade. Neznášam to hlavne keď zabudne, že sa to už pýtal. Raz som mu povedal po babkinej smrti, že Dedo teraz si ty na rade. Zistenie? Moja mama nie je jediný agresívny človek v rodine.
Konečne doma po úmornom viac nosení dedových palíc a múdrostiach, že jeden život ti bude naň krátky, ako hraní golfu. Ale aspoň ten obed stál za to. Milujem steaky. Ale len tak medzi rečou mám toho starého veľmi rád.
Mami sme doma
Zmorene som hodil tašku z palicami v chodbe.
- Ahoj chlapci. Ako bolo?
- Super ako už milión rokov po sebe.
- Ale Patrik, veď to nemohlo byť až také zlé.
- Vážne Mami? Vážne? Vážne? Bola si tam?
Asi som agresivitu chytil aj ja. Ako som postupoval ďalej do domu zbadal som tu hrôzu.
- Preboha mami čo sa tu stalo? Explodoval tu kráľ gýču?
- A pozri čo je pri terase.
- Jeeeeeeeeeeeeej čokoládová fontána.
- Dobre zlatko utekaj sa nachystať o hodinku začnú hostia prichádzať.
Presne o hodinu sa ozvalo prvé „ding-dong" alebo niečo podobné tomu. Naša domáca Samanta, ktorú si otec doviezol z Anglicka, keď tam ešte žil, sa o mňa starala od narodenia. Moji rodičia často cestovali a boli pracovne vyťažený a práve Samanta bola tá, ktorá ma prebaľovala, ktorá bola svedkom môjho prvého kroku, ona ma viedla prvý krát do školy. a dokonca ma pristihla aj pri tom keď som zistil, že penis nie je len na cikanie, Samatna nie je len náhrada za vyťaženosť mojich rodičov, ale aj skutočný priateľ ktorý vždy pri mne stojí. Člen rodiny. Je to žena ale je taká moja druhá otec. Dnes na moje narodeniny mala česť vítať mojich hostí. Ako prvý prišiel Dávid. Dávid má 19 rokov. Vždy si potrpel na presnosť a hlavne na poriadok. Vždy usmievavý a hlavne veľmi dobrý chalan. Keby nebol taký dokonalý chcel by som ho za brata. On je taký malý škaredý zázrak, pretože jeho rodičia sa dlho pokúšali o dieťa a doktori povedali, že nikdy dieťa nebudú mať. Asi sa do toho jeho rodičia opreli a aha ho Dávidko bol na svete.
Ahoj Dávid, ako vždy presný.
- Heh ahoj Patrik, ako vždy dom prezdobený.
- Len to nehovor pred mamou. Čo si dáš piť?
- Len nejaké nealko.
- Nealko?
- Veď zatiaľ čo sa plašíš.
A znova zvonenie. Tento krát to boli moji spolužiaci a kamaráti z futbalu. Ale hneď za nimi sa blížila Nikola. Nikola je asi najlepšia baba akú poznám, vždy ma vie vypočuť, poradiť, rozosmiať ale hlavne uraziť. To jej ide vážne super. Jej rodičia sa trošku vymkli kontrole a Nikolina mama si myslí, že sa jej ex manžel volá kus kokota a on si myslí, že sa volá kurva. Ale z druhej strany máme o vtipne príbehy, ktoré nie vždy sú vtipne pre postarané. Sára je moja spolužiačka už od základnej školy. Je plná energie a je ako neriadená strela a keď nepridá aspoň jednu sefie na internet za deň tak nie je niečo v poriadku. Asi je mŕtva, ešte sa to nestalo od kedy objavila prednú kameru a wifi.
Čau buzna. Poštím sa musím bežať na hajzel. Úúú vidím, že tvoja mama sa s výzdobou zase neskamarátila, inak všetko naj, potom pokecáme.
- Tak ok, ahoj a ďakujem?
Ako vždy a všade spolu prišiel Dominik a náš pričmúdly kamarát Siam. Dominik je z priemernej rodiny a jeho rodičia sú veľmi, veľmi, veľmi moc kresťania by som povedal.
A taká drobná poznámka. Dominik je ako Boh. Má rád dievčatá ale aj chlapcov proste miluje všetkých. No rodičia to nevedia. pretože úprimne asi by túto teóriu nezobrali v pohode. A je to môj najlepší kamarát. Siam sa prisťahoval na Slovensko, keď mal 4 roky. Jeho mama je Slovenka a otec Brazílčan, ktorý tam aj žije. Na tých to dvoch sa mi páči, že každú situáciu vedia spraviť humornou. Dokážu si robiť srandu sami so seba, ale keď sa hádajú to stoji za to. Jedno oko neostane suché.
Oslava je v plnom prúde, ľudia sa bavia, tancujú až do chvíle keď moja mama vtrhne do miestnosti a za ňou fronta ľudí ktorí nesú obrovskú tortu. Je to krásny moment, sedím za veľkou tortou s nápisom „Všetko najlepšie" s osemnástimi sviečkami, ktorej plamienky osvecujú spokojné tváre mojich najbližších. Nie sme len kamaráti, ale sme niečo ako veľká šťastná rodina. Sviečky som sfúkol a zaželal si niečo. Pravdaže to nemôžem prezradiť inak by sa mi to nesplnilo. Oslava pokračovala v plnom prúde. Na rad prišlo aj grilovanie pri bazéne, ktoré mal na starosti môj dedko. Kamaráti sa skvelo bavili, dokonca aj ich rodičia. Keď som si všimol, že moja mama a Dávidovými rodičmi sa niekam vyparili. Ako som chodil po dome a hľadal kde sú započul som ich. Chcel som na nich zakričať, ale započul som slovo „rakovina". Ostal som stáť aj keď som vedel že to nie je správne počúval som ďalej.
- Prečo si nám to nepovedala skôr?
- Bála som sa, že ma budete brať inak.
- Raz si ju prekonala zvládneme to znova.
- Bojím sa, že nie. Ani doktor mi nedáva veľké nádeje.
- Doktori sa často mýlia.
- Bodaj by si mala pravdu, ale teraz je to vážnejšie. Je späť a je silnejšia.
- A čo Dávid?
- Nesmie sa to dozvedieť, aspoň nie tak skoro.
- Zlato ale rakovinu pred vlastným synom nezatajíš.
To som si nevšimol, že Dávid stál za mnou a počúval, pretože ma išiel hľadať. Rozplakal sa a utekal po schodisku dolu, smerom von z domu. Rozbehol som sa za nim a počuli to aj naši rodičia, ktorí nás videli. Vybehol som von za ním von z domu..
- Dávid. Dávid počkaj stoj!
Dávid rozkopol záhradný kvetináč pri garáži a spadol na zem.
- Dávid neboj sa všetko bude v poriadku, spolu to zvládneme.
- Nie. Nechcem to zažívať znovu!
- Rozumiem ti ale spolu to zvládneme ako vždy.
- Siam vyšiel z domu, poďme do garáže!
- Dobre, poď.
Ako som otvoril garáž, zbadal som môj darček k narodeninám. Nové luxusné športové BMW.
- To je tvoj darček Patrik?
- Neviem, asi áno.
- Pekné.
- Aj ja si myslím.
Obchadzali auto do kola a prezerali si ho.
- Od nás máš spoločnú dovolenku, už o dva mesiace.
- Viem Nikola mi to povedala.
- Ta vždy všetko prekecne.
- Nejdeme sa previesť?
- je to mrcha. Nemal by si ísť za mamou?
- Daj mi chvíľu prosím ťa.
Dávidovi zvoní telefón.
- Pozri volá mi.
- Zdvihni to.
- Neskôr.
Objal som ho a naštartoval, že sa prevezieme po bloku a vrátime, hneď ako sme odišli z domu začali nás zasypávať telefonáty, ktoré sme ignorovali. Čistili sme si myšlienky jazdou po meste.
- Aha, sanitka spomaľ radšej!
- Zatáča na našu ulicu.
V tom prišla sms Patrikovi ...
„ Zlato okamžite poďte domov. Davidova mama skolabovala".
Dávid videl, že sa niečo deje a vytrhol mi telefón z ruky a prečítal si to. Začal plakať a kričať nech rýchlo ideme k nám. Keďže sme boli len kúsok od domu, prišli sme tam za pár minút. Sanitka s Dávidovou mamou akurát opúšťala náš dom a pri bráne čakala uplakaná moja mama.
Dávid vybehol von a pýtal sa čo sa stalo, kde je jeho mama. Moja mama povedala, že jej prišlo zle a odpadla. Nemohli ju prebrať ani v sanitke, tak ju odviezli do nemocnice.
- Išiel s ňou tvoj otec Dávid. Zlato bež za kamarátmi.
- Nie mami pošli ich domov ja idem s Dávidom za jeho mamou.
- Zlato nemôžeš teraz šoférovať, mal si pohár vina a si rozrušený.
Patrikov dedko pribehol
Viktória je to jeho matka nechaj ich
Siam pribehol a povedal.
Pôjdem s nimi ja som nepil.
Teta prosím.
Dobre bežte ale neleť a dávaj si pozor.
- Ďakujem mami, ľúbim ťa!
Nasadol som do auta a pri odchode z dvoru som v spätom zrkadle ešte uvidel svoju mamu ako mizne v diaľke. Uvedomil som si čo pre mňa rodina a kamaráti znamenajú. Zatočili sme na hlavnú ulicu a namierili rovno do nemocnice. V aute bolo hrobové ticho okrem piesne ktorá hrala v rádiu. Bola to skladba od Leony Lewis - Run. Jej slová sa mi vrývali do pamäte jedno za druhým. Počul som ako si ju Dávid potichu spieva.
„Myslíš si, že nevidím tie oči
Je to tak ťažké nezačať plakať,
A pretože si hovoríme zbohom,
asi sa tomu neubránim..."
„Áno. Mala to byť tá najlepšia narodeninová oslava zo všetkých, s nádhernou výzdobou."
Nikola pomáha s upratovaním neporiadku
„S najlepšími hosťami."
Samanta odprevádza posledných hosti k bráne.
„Či najkrajšími darčekmi."
Patrik prosím ťa pridaj trochu ešte.
„Ale niečo sa pokazilo.“
Nechcem ísť moc rýchlo.
Pozrel som sa na neho a pridal plyn. Siam sa ozval.
Spomaľ ideš ako blázon.
Drž hubu Siam! Chápeš moja mama v nemocnici a bojuje o život!
Vykríkol Dávid.
Patrik prosím zastav, nie je mi dobre.
Za chvíľu sme tam to už vydržíš.
Zastav hneď!!! Chcem vystúpiť.
Rozkričal sa Siam. Patrikove nové luxusne auto prudko zabrzdilo pri kraji cesty. Siam vystúpil, zabuchol dvere a rozbehol sa ku kraju chodníka, kde mu prišlo nevoľno a povracal sa. Patrik šliapol na plyn.
Pozri nemocnica šesťsto metrov.
„Aj keď si to často neuvedomíme tie najkrajšie dary čo máme, sú ty najbližší."
Otec mi píše.
Čo ti píše Dávid?
Mama sa prebrala je v poriadku len unavená.
Tak vidíš, všetko dopadlo dobre, tak ako má.
„Áno, všetko dopadlo tak ako má, pretože ak sa niečo stať má, tak sa to jednoducho aj stane."
- Opatrne Semafory sú vypnute.
- Pozoooor.
„No nie vždy sa naše priania splnia a veci vyvinú ako by sme chceli. Stačí jedna sekunda a všetko čo sme poznali, tak krásne, sa zmení už len na spomienky."
Siam stojaci asi sto metrov od križovatky zbadá niečo, čo dúfal, že nikdy neuvidí. Rozbehol sa so slzami v očiach ku križovatke. Na miesto prichádzajú prvý svedkovia. Pred očami vidia zdemolovane auto pod niekoľko tonovým nákladiakom. A v troskách počuť volanie o pomoc.
„Pre niektorých však osud ma pripravený iný plán."
- Kamión je prázdny, vodič musel ujsť!
„Ako napríklad, možnosť zbaviť sa viny. Ale len na čas"
