Opäť sa vidíme
"Hlásim sa vám naživo spred súdnej budovy, kde sa dnes na poludnie odohrala obrovská dráma s tragickým koncom. Počas presunu obžalovanej do budovy súdu, zatiaľ neznámi páchateľ spustil palbu na dav ľudí pri ktorom prišlo o život šesť ľudí. Medzi nimi aj hlavná svedkyňa v tom to prípade a ďalších viac ako dvadsať ľudí je zranených a štyria vo vážnom stave. Tento útok využili pravdepodobne komplici a obžalovanú uniesli na doposiaľ neznáme miesto. Celá udalosť je v štádiu vyšetrovania a o tejto tragickej udalosti vás budem skoro informovať."
Dominik a Siam sedia v čakárni v nemocnici.
- To je Dávidova mama!
- Dobrý večer. Ako je na tom Dávid?
- Je v umelom spánku. Utrpel silný náraz hlavy. Ešte nič poriadne nevedia.
Prichádza doktorka.
- Vy ste rodina Dávida?
- Áno ako je na tom?
Pýta sa hystericky so slzami v očiach Dávidova mama.
- Pri páde si zlomil kľúčnu a pravú stehennú kosť. Má pomliaždené tri rebrá. No čo je
horšie, že pri náraze hlavy dostal silné krvácanie do mozgu. Robili sme čo sa dalo a
momentálne je v umelom spánku ale je stabilizovaný.
Povzdychla si so slzami v očiach Dávidova mama.
- Je mi to moc ľúto. Keď budete mať akékoľvek otázky pýtajte sa ma.
- Môžem ísť za ním?
- Samozrejme ale len rodina.
Dominik a Siam ostali stáť v čakárni.
- Prečo to spravil? Bol ďaleko od kraja.
- Netuším možno do neho niekto sotil.
S vedľajšej ambulancie vychádza právnička Fábriová ktorú si všimne Dominik.
- Musím si odskočiť.
- Pani Fábriova?
- Áno?
- Volám Dominik.
- Viem kto ste.
Dominik sa obzrel na ochranku a Fábriová povedala.
- Nechajte nás samých.. Tak hovor.
- Vášho syna som spoznal asi pred piatimi mesiacmi.
Právnička ho preruší.
- Viem kto si aj čo máš s mojim synom a toto je naozaj zvláštne miesto na zoznámenie.
Nadýchla sa a pokračuje.
- Viem, že ste známi s rodinou ktorú žalujem ale chcete vidieť Andreja?
- Môžem?
Radostne vykríkol.
- Je v izbe sedem.
Zatiaľ na policajnú stanicu prichádza Samanta ktorá spravá niečo čim vyrazí všetkým dych.
- Môžem vám pomôcť?
Samanta stoji pri okienku na informáciách.
- Áno potrebovala by som sa priznať k vražde.
Policajtka sa pýta.
- O akú vraždu ide?
- O tú dnes pred sudom. Ja som strielala.
Zatiaľ čo sedela a čakala pokiaľ ju odvezú poslala SMS rodinnému právnikovi.
"Choďte k nám domov a nájdite spomienky, H P 3 P 4 D."
Ešte pred rokom náš dom bol plný šťastia, radosti, ľudí. No dnes je to opustený veľký dom plný spomienok.
Ako prechádza právnik domom vidí na kuchynskom ostrovčeku rozhádzane fotky. Ako si ich prezerá jedna fotka mu padá a všíma si, že na zadnej strane jednej z nich je v rohu malé písmeno. Ako si prezerá ďalej nachádza aj ďalšie a medzi nimi aj čísla. Uvedomil si, že tie písmená sú mu známe. Zoradil ich podľa toho čo mu napísala Samanta.
"Spomienky h p 3 p 4 d."
Prvá fotka je na schodoch kde som ako šesť ročný dostal tričko s obrázkom supermana a ruky som mal natiahnuté nad hlavou. Na druhej fotke som stál pred svojou izbou a na dvere som nakreslil vodovými farbami veľké „P“ ako Patrik. Ešte ma mama tak nezbila ako vtedy.
Otvára dvere na izbe a vchádza do nej. Na ďalšej fotke je číslo tri a písmeno P a ja s Dávidom a Dominikom na nej skáčeme na posteli. Právnik sa lepšie zadíva a ma fotke uvidí vedľa postele na nočnom stolíku nálepku s písmenom P. Kľakne si ku nemu pretože na ďalšej fotke je číslo štyri a posledný štvrtý šuflik otvorený. Otvára šuflík v ktorom sú ešte moje zošity zo školy, ktoré som skôr používal na kreslenie hlúpostí ako na školské účely. Na poslednej fotke je „D“ a odfotené ako sa moja mama nahnevala, že mam neporiadok v izbe a poprevracala mi všetky šuflíky dnom hore a ja som tam medzi nimi plakal.
Vyberá posledný šuflik a otáča ho. Zo spodu je prilepený kľúč od bezpečnostnej schránky a adresa hlavnej stanice.
Áno vždy to bol dom plný spomienok ktoré nás poháňali v pred.
- Viktória dajte si. Uvaril som vám kurací steak so zeleninou.
- Ďakujem umieram hladom.
Vanesin otec sa usmial a pokračuje.
- Dobrú chuť.
- Ďakujem.
- Musím vám niečo povedať.
- Len rozprávajte. A bude to mat niečo s tým prečo ma držíte priviazanú?
- Pre bezpečnosť.
- Aha...
Povzdychla si Viktória.
- Musíte niečo vedieť...
- Čo by som mala vedieť?
- Ten kamión ktorý narazil do auta vášho syna som šoféroval ja a Vanesu som použil aby sa k
vám dostala bližšie.
Viktória ostala ticho sedieť, prehltla kúsok mäsa a pokračuje pokojným hlasom.
- Si odporný a vždy si bol za peniaze spravíš čokoľvek.
- V tom sme rovnaký ako tvoja sestra škoda že ju náš Dávidko zabil.
- Čo chceš teraz robiť?
- Pomstiť a tomu kto za tým to stojí.
Len o pár ulíc ďalej sa nachádza nemocnica kde sa vybral Siam pozrieť Dávida. Prišla aj nečakaná návšteva.
- Ahoj Siam.
- O Vanessa teba som tu nečakal.
- Prišla som pozrieť Dávida a doniesla som mu nejaké kvety.
Vanessa obchádza posteľ a sadá si na kreslo vedľa lôžka na ktorom leží Dávid v kóme a pokladá svoju ruku na jeho ruku.
- Je to smutné, že mladý človek takto dopadne.
- To áno.
Vanessa sa postaví a kráča smerom k dverám, keď sa zrazu otočí a povie.
- No je pekné, že sa obetoval pre kamarátov a preto aby uchránil tajomstvo.
Odchádza z izby keď sa za ňou Siam rozbehne a vykríkne.
- Ako to myslíš, že tajomstvo?
- Siam, ty dobre vieš aké tajomstvo myslím.
Siam sa vystrašene pozrie a Vanessa pokračuje ďalej.
- Už dávno to nie je len vaše tajomstvo. Pekný deň.
Hneď na to odchádza z nemocnice aj Siam a volá Dominikovi no nevšimol si, že na chodbe sa len tesne minul so svojim starým známim.
V mesta sa už schyľuje k večeru. Náš právnik bol na ceste na hlavnú stanicou s otázkou čo nájde v bezpečnostnej schránke. Bude tam odpoveď kde je Viktória? Alebo prečo niekto chcel zabiť jej syna? Bude tam odpoveď prečo sa Samanta priznala k tomu to činu? Dokonca ho napadlo, že by tam mohol byť cestovný pás a hromada hotovosti. No počas toho premýšľania sa dostáva cez hlavnú halu stanice s obrovskými klembami a smeruje k veľkým schodom smerujúcimi dole. Schádza a oproti ním vidí bezpečnostné schránky.
Do nemocničnej izby kde leží Dávid vchádza Patrikov dedko. Zatvára za sebou dvere a zaťahuje záves a sadá si vedľa postele.
- Ach chlapče. Vytrpel si, si už dosť a preto je časť ísť skôr ako sa zase preberieš a budeš riešiť čo nemáš. Veď neboj sa. Už skoro stretneš aj svojich kamarátov.
Vyberá z vrecka injekčnú striekačku.
- Teraz ti Dávidko pichnem do hadičky od infúzie vzduchovú bublinku a keď sa ti dostane až
do srdca je koniec kamarát. Tak sladké sny.
Vpichol do hadičky injekciu a bublinka sa pohybuje k jeho telu.
- Vidíš, zvládli sme to.
Dávid Majer.
Môj malý Dávidko. Leží tam a ani len netuší, že o necelú minútu sa naposledy nadýchne. No za ten čas si o ňom niečo povedzme.
Dávid sa narodil 18. marca 1999. Jeho život nezačal najlepšie. Jeho otcom bol istý pán ktorého jeho mama stretla na svojich drogových potulkách. Bola to prostitútka a feťáčka. No nie vždy to tak bolo. Vyrastala v peknom dome spolu s jej sestrou a rodičmi. Všetko sa začalo meniť keď išla na strednú školu. Zomrela jej najlepšia kamarátka, rodičia sa rozviedli pretože otec podvádzal jej maminu a sestra bola na vysokej skole v Anglicku. Bolo len otázkou času kedy toto smutne dievča nájde chlapca, ktorý jej ukáže temnu stranu v ktorej uvidí svetlo. Doviedlo ju to k tomu čím sa stala. Raz si nedali pozor a vznikom Dávid. Davidova mama to nezvládala. Všetka tá starostlivosť, popritom závislosť na heroíne a nevhodne prostredie. Až raz dostala nápad a navštívila dom svojej sestry Viktórie, kde dúfala, že dostane nejaké peniaze a riešenie jej problému. Viktória mala návštevu. Návštevu ktorá túžila mať dieťa až tak, že neváhala a kúpila si ho od nej. Dávidova mam z inkasovala za to slušný balík a to desať tisíc eur čo minula na drogy a alkohol. No jedného dňa jej priateľ a otec Dávida zomrel na predávkovanie a vedela, že jej niečo chýba. Nebol to alkohol ani drogy ale bol to jej syn. A tak sa ho rozhodla získať ho za každú cenu späť. No nevedela, že manžel jej sestry je mŕtvy a snažila sa sním skontaktovať. Podarilo sa, ale s jeho bratom, s ktorým vymysleli plán ako dostať jej syna Dávida a taktiež jeho syna Patrika do svojich rúk. Plán sa vymkol s pod kontroly a ona zomrela. Guľkou ktorá vyšla z hlavne zbrane, ktorú držal jej vlastný syn. Dávid si do teraz myslel, že to bol len sen. Nikdy sa pravdu nedozvedel.
Spomeniete si ešte na prvú vetu čo ste kedy povedali svojim kamarátom? Ani nie však? Je to škoda. že také veci si ľudia nepamätajú. No ja to viem presne.
Nikola a Dávid sa spoznali 29. augusta 2014 na oslave, ktorá bola zakončením letných prázdnin. Ich prvá veta?
Nikola - Ahoj. Ja som Nikola a ak ma ospravedlníš idem zmlátiť Patrika, že mi ťa
nepredstavil skôr.
Dávid - Myslím, že práve v čas. Všetko sa stane práve vtedy keď má.
Siam a Dávid sa zoznámili rok pred tým na futbale.
Chalani poďte sem. Máte nového spoluhráča toto je Siam.
Siam - Čaute negri.
Ako prvý ku nemu pristúpil Dávid podáva mu ruku.
Čau beloch.
Dominik a Dávid ty sa poznajú od svojich desiatich rokov.
Dominik - Mama on mi zobral loptu!!!
Dávid - Prepáč mi nevedel som, že je to tvoja. Nepôjdeme si spolu zakopať?
A ja a Dávid?
Naša prvá spoločná veta bola.
Patrik - Mami to čo je? Ja nechcem ďalšieho sprostého brata.
Keďže Dávid mal necelý rok len zamrmlal. Ale hneď na to mi stisol prst a videl som, že sa na mňa usmial.
Keď je niečo prvé už z pravidla musí byť aj niečo posledne. Pretože každý začiatok má svoj koniec. A to je najhoršie. Uvedomili ste si niekedy, že možno každá veta ktorú poviete niekomu je možno tá posledná veta? My sme to tiež nevedeli.
Siam - Niečo nie je v poriadku.
Dominik - Teraz to nerieš.
Nikola - Čau voláme si.
Áno. Všedné vety ktoré si neuvedomujeme, že môžu byť posledné ktoré od nás počul. Ja som mal to šťastie, že som mal chvíľu čas. Čas rozlúčiť sa.
Dávid si v poriadku?
Dávid a Patrik sú zakliesnený vo vraku auta po zrážke s kamiónom.
- Dávid prepáč mi to.
Patrik chytá Dávida za ruku.
Teším sa keď ťa znovu uvidím kamarát.
Pošepkal Dávid a ako stisol Patrikovu ruku tak sa usmial.
Je 12. apríla 2017. Čas na hodinách ukazuje 17:58 a to je čas kedy Dávid Majer zomiera vo Fakultnej nemocnici vo veku sedemnásť rokov.
"Smrť je len ďalšia cesta ktorú musíme prejsť."
John Roland Reuel Tolkien
Venované mladým ľudom. Naším kamarátom, súrodencom a deťom.
Ktorí nás opustili predčasne.
