Nikoho nenapadne povedať, že by zavolal susedov, aby sa podelili a mali obživu spoločne na dlhé obdobie. Každý odpovie s rodinou budem mať dlho plnú špajzu proviantu a všakovakých výrobkov. Takto sa začína spoločnosť správať.
Ak sa opýtate na Univerzite práva, či by chceli sociálnu spoločnosť, polovica odpovie NIE. Dnes túžia ľudia vynikať, mať majetky a to znamená, že súhlasia aj s chudobou a blížiacim sa otroctvom. Vina je však u rodičov. Potom odkiaľ a prečo je takto rodič nútený sa správať ? Nie je to zas príčina niekde inde?
Spoločnosť začína trpieť v zanedbaných zákonoch, ktoré si tu bývalé vlády zabezpečili a tak znehodnotili všetko, čoho sa chytili. Je na čase to konečne zmeniť a aby to bolo bezbolestne a bez krviprelievania, mali by ženy prebrať politiku do svojich rúk a spoločne uvažovať či chcú, alebo nie.
Preto som sa spýtal na problém, ktorý tiež zapríčiňuje zmenu spoločnosti a výchovu detí v rodine poslankyni NRSR JUDr. Márií Ritomskej.
Otázky na pani poslankyňu JUDr. Máriu Ritomskú :
Ako vzniká mobbing ?
Dnešná doba sa nesie v znamení rôznych trendov, bohužiaľ častokrát negatívnych. Jedným z nich sú predovšetkým komplikované medziľudské vzťahy, alebo boj medzi ľuďmi a skupinami, závisť, nenávisť a ohováranie.
Všetky tieto skutočnosti môžeme stručne nazvať novým pojmom „mobbing“. Ten má svoje miesto všade a ako jedna z foriem nežiadúcej agresivity v medziľudských vzťahoch, ako závažná deformácia sociálnych vzťahov vyvoláva dlhodobejší až patologický jav, stupňujúce sa psychické zaťaženie a snahu uniknúť zo situácie akýmkoľvek spôsobom až samovraždou.
Ak sa pozrieme do histórie, slovo “mobbing” ako prvý použil Konrad Lorenz, keď popisoval skupinové chovanie u zvierat. Označil ním útoky skupiny zvierat na jednotlivcov rovnakého druhu. Neskôr na tento termín upozornil švédsky detský lékar Peter Paul Heinemann, ktorý pomenoval takto veľmi deštruktívne chovanie u detí, keď skupina detí napáda iné, obyčajne osamotené dieťa.O ďalšie rozšírenie tohto výrazu sa tiež zaslúžil aj švédsky sociológ práce a priekopník mobbingu profesor Heinz Leymann, keď si všimol určitý druh správania v pracovnom prostredí. Na základe intenzívnych výskumov vytvoril definíciu mobbingu (1984).O mobbingu možno hovoriť vtedy, keď na postihnutého útočia aspoň raz za týždeň aspoň pol roka jedna alebo viac osôb. Ide o zámerné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, o poškodzovaní konkrétneho zamestnanca aktívnym trvalým psychickým tlakom.
Najčastejšie vznikajú útoky v normálnej skupine, kde sa agresori môžu javiť ako celkom normálni ľudia, často v skupine obľúbení. Mobbing nikdy nezačína skokovo, náhle a naplno. Naopak prvé prejavy môžu byť veľmi málo čitateľné, celkom nenapadnuteľné. Tu padne nejaká dvojzmyselná slovná narážka, inokedy žiadosť o prácu, ktorá možno nie je celkom v poriadku. Ako plynú týždne, pribúda množstvo takýchto prejavov, ale pozvoľna. Je ich málo a tak sa nikto nesťažuje. Nie sme krehotinky, niečo vydržíme. Vydržíme a pritom si aj zvykneme. Po niekoľkých mesiacoch už je možno šikanovanie celkom zrejmé všetkým, ale zároveň sú už aj zvyknutí.
Vzťahy účastníkov mobbingu majú na rozdiel od žartu svoju dynamiku a zákonitý vývoj. Ide o nasledovné stupne mobbingu:
1. Zrod mobbingu. V každej skupine sa nájde niekto menej obľúbený, koho ostatní viac, či menej odmietajú a ohovárajú a robia si na jeho účet rôzne posmešky. Ak sa tomu obeť nebráni a nik sa jej nezastane, tlak sa postupne zosilňuje a narastá agresia.
2. Pritvrdzovanie. Nastáva vtedy, keď v skupine rastie napätie z náročnejších úloh a outsideri inštinktívne slúžia ako ventil na uvoľnenie napätia. Ďalšou možnou príčinou tejto fázy je aj to, keď sa v jednom kolektíve stretnú dvaja alebo viacerí agresori, ktorí používajú násilie na uspokojenie svojich potrieb, niekedy dokonca na obveselenie celej skupiny.
3. Vytvorenie jadra. K hlavnému agresorovi sa postupne pridávajú ďalší, až sa vytvorí skupinka tyranov, ktorí už systematicky pôsobia na svoje obete.
4. Prijatie. Väčšina prijíma normy agresorov a pridávajú sa ďalší.
5. Totalita. Mobbing sa stáva normálnym správaním na pracovisku.
Najväčším problémom mobbingu je otázka smeru medzi príčinou a následkom. Je otázkou, či je na príčine jeho vzniku zlá hierarchia v spoločnosti, ktorá umožňuje vedúcemu agresorovi v skupine nabádať ostatných k mobbingu a to vyvoláva následok symptómy u šikanovanej osoby. Málokto v otázke mobbingu podá objektívny pohľad - či obeť, či agresor budú vždy presadzovať odlišné pohľady na situáciu.
Nie je však natoľko dôležité, kde leží pôvod šikany na pracovisku. Dôležitejšie je, že tu ide o existujúci jav. Preto je hlavne na osobách vo vedení, aby jej dokázali predchádzať preventívnymi opatreniami a to zaškoľovaním svojich vedúcich zamestnancov a nepodceňovaním funkcie firemných psychológov, ktorí podporujú pozitívne sociálne prostredie a vzťahy na pracovisku..
2. Ako je mobbing nebezpečný pre spoločnosť obzvlášť pre zamestnancov?
Ľudia prežívajú konflikty spojené s prácou a pracovným prostredím veľmi ťažko, pretože v práci trávia podstatnú časť svojho života v produktívnom veku a okrem toho sú od nej existenčne závislí. Nemať prácu je istá spoločenská samovražda. Nemajú na výber medzi lepšou a horšou možnosťou, len medzi dvoma takými, ktoré budú mať - či jedna alebo druhá - zlé následky. Niektorým, spravidla tým mladším a tým so širšími lakťami, sa určite môže podariť nájsť si výhodnejšie zamestnanie a sú aj takí, ktorí majú potrebné znalosti a spôsobilosti, kvôli ktorým ich na lepšie miesto vezmú všetkými desiatimi
Veľmi dobre vieme, že šikanovanie, mobbing, bossing na pracovisku je závažným problémom. Často vidíme iba škody, ktoré pociťujú obete šikanovania, tých, ktorí ostali na invalidnom dôchodku. Ak túto problematiku hodnotíme z celospoločenského hľadiska, tak to spôsobuje nemalé ekonomické škody. Ako ukazujú aj doterajšie moje úvahy, je najvyšší čas, aby sa začala verejná diskusia, aby ľudia viac vedeli, že tu psychický teror na pracovisku je a stále viac sa medzi nami šíri.
Hlavným problémom mobbingu je, že každý jeho prejav izolovane pôsobí ako celkom normálna, dennodenná nezhoda. Len obeť mobbingu vie, že tieto nezhody sa dejú denne a že situácia trvá už dlho. Ak si začnete sťažovať, budú sa vám po chvíli ľudia vyhýbať, pretože nikomu sa nechce počúvať dookola tie isté náreky. Ako obeť mobbingu ste vo veľmi zlej situácii.
Je pravda, že psychický teror na pracovisku spôsobuje obeti problém v oblasti psychického i fyzického zdravia. To vidia aj lekári. Preto dôsledky psychického teroru na pracovisku rozdelili do dvoch hlavných skupín:
1. Psychické následky – tie začínajú na základe rozširovaných fám a ohovárania pochybnosťami o sebe, hľadaním viny v sebe samom, strácaním sebadôvery a sebaúcty. Obeť je neustále vystavovaná obrovskému stresu, ktorý negatívne ovplyvňuje schopnosť koncentrovať sa. Často nastupujú depresie, stavy úzkosti, nespavosť, prípadne nechutenstvo. Psychický teror na pracovisku vedie často k totálnemu duševnému a telesnému vyčerpaniu. Stáva sa, že obeť v niektorých prípadoch vidí iba jediné východisko, nedokáže nájsť žiadne riešenie a siahne si na život.
2. Psychosomatické následky – tie sa prejavujú poruchami činnosti srdca a krvného obehu, bolesťami hlavy, chrbtice, kožnými chorobami, ochorením tráviaceho traktu a čriev, chorobnými poruchami spánku. Človek, ktorý takúto psychickú vojnu na pracovisku zažíva na vlastnej koži, má strach a žije v neustálom napätí. Toto napätie nedokáže utlmiť ani počas voľna a svojej neprítomnosti v neprajnom prostredí. Veľmi často sa stáva, že tento tlak obeť nevydrží a rieši to výpoveďou zo zamestnania.
Motív a cieľ mobbingu
Čo môže byť motívom sústavného psychického teroru na pracovisku? Čo je cieľom ľudí, ktorí v práci využívajú túto cestu?
Podľa výskumov, ktoré sa v súvislosti s týmito otázkami uskutočnili, môžeme uviesť niekoľko základných motívov:
1. je ohrozený sociálny status toho, kto tieto útoky koná,
2. je ohrozená jeho práca alebo funkcia,
3. je ohrozená jeho sloboda v konaní a rozhodovaní,
4. chce sa cítiť bezpečne a byť uznávaný,
5. snaha prinútiť každého jednotlivca, aby sa mu prispôsobil,
6. antipatia, odpor voči jednotlivcovi,
7. sadistické motívy, psychický útok pre potešenie,
8. odvracanie nudy na pracovisku,
9. komplex menejcennosti.
Cieľom psychických útokov na pracovisku je:
1. zamedziť obeti medziľudskú komunikáciu,
2. znížiť na minimum spoluprácu s obeťou,
3. zablokovať jej sociálne väzby,
4. poškodiť jej sociálnu vážnosť,
5. vytlačiť obeť z pracovného kolektívu či pracovného miesta.
3. Odstrániť sa asi nedá, tak ako sa nedá zmeniť systém, ale aký úžitok by priniesol pre spoločnosť antimobingový zákon?
Z legislatívnych opatrení za najdôležitejšie považujem presne definovať, čo treba považovať za prejavy psychického teroru, mobbingu, bossingu na pracovisku a čo nie a zapracovať to predovšetkým do Zákonníka práce. Ďalej určiť kompetentné orgány, ktoré by mali za povinnosť zaoberať sa týmto problémom na pracovisku a v spolupráci so zamestnávateľom podrobnejšie to rozpracovať podľa stanovených kritérií. Takto spoločne vypracovaný pracovný poriadok by bol a aj je v súčasnosti záväzný pre všetkých pracovníkov a jeho platnosť je podmienená súhlasom odborových orgánov.
Do legislatívnych opatrení by mohli byť zahrnuté postihy tých osôb, ktoré tento psychický teror vykonávajú a kompetencie riešenia jednotlivých prípadov a spôsob podania opravných prostriedkov (odvolanie).To by už mal riešiť
Trestný zákon rozšírením paragrafového znenia ublíženia na zdraví. Podľa závažnosti by sa to riešilo disciplinárne na pracovisku alebo súdnou cestou.
Administratívne opatrenia by mohli zahrnúť, kde a akou formou môžu pracovníci svoje sťažnosti podať, ich evidencia a posúdenie ďalšieho postupu. Do administratívnych opatrení by sa zaradila aj poradenská činnosť. Po negatívnych skúsenostiach pri vyšetrovaní prípadov šikanovania za dôležité pokladám, aby bola zachovaná anonymita sťažovateľa do doby začatia, alebo ak to prípad vyžaduje aj počas vyšetrovania.
Do výchovných opatrení môžeme zaradiť pravidelné odborné školenie pracovníkov riešiacich problém mobbingu. Tu nemôžeme zabudnúť na právnu výchovu, tréningy asertívneho správania, aby sami vedeli posúdiť závažnosť svojho správania, aby adekvátne reagovali na rôzne podnety alebo sa odpútali od nich. Je tu dôležité, aby sa pracovníci naučili určitým zásadám psychohygieny, zvyšovali odolnosť voči stresovým situáciám. Nemalé možnosti tu vidím v sebamonitorovaní a v následnej sebavýchove, kde by bolo možné využívať niektoré ďalšie z behaviorálnych techník.
Ďakujem pani poslankyňa JUDr. Mária Ritomská - dúfam , že takých žien ako Vy bude čo najviac, chlapi v parlamentnej zrade sú na NIČ !
