Slovenská kinematografia je, podľa mňa, už roky v slepej uličke. Bol som zvedavý, či Marianin film nebude iba jedeným z ďalších zablúdených.
Po reklame a upútavkách na pár nezaujímavých filmov sa na plátne začal odohrávať príbeh, ktorý ma postupne pohlcoval, až ma pohltil úplne.
V príbehu grázla a vraha, ktorý sa postrelený ocitá na mieste, kde zastal čas, v kamaldulskom kláštore, vyrozprávala režisérka hlboko ľudský a pravdivý príbeh o človeku. Moje občasné stratenie sa v čase a vo vzťahoch len umocnilo jeho ľudskosť a pravdivosť.
Minulosť, vynárajúca sa v najneočakávanejších momentoch, nežný humor, spoločenstvo mníchov akoby z iného sveta a hľadanie odpustenia. Lebo aj keď je nad ľudské sily odpustiť bratovmu vrahovi, ešte ťažšie je odpustiť sebe. V tom mi Cypriánov príbeh pripomína Anatolijov príbeh z filmu Pavla Lungina Ostrov.
Neviem, ako to vnímate vy, ale podľa mňa film Legenda o lietajúcom Cypriánovi by mohol naznačovať slovenskej kinematografii cestu von zo slepej uličky. Ďakujem, Mariana.
