Z detstva si toho veľa nepamätám. Čo sa pohybu týka, bicykel som miloval, ale inak som bol také to bežné športové poleno. Keď som ako gymnazista istý čas chodil s istou dievčinkou (tak na 50% - ja som s ňou chodil, ona so mnou nie), vtedy som po prvý krát zatúžil po tanci, s ňou.
Z nášho ročníka na gymnáziu (4. A) som bol asi jediný, čo nechodil "do tanečnej". Nie, žeby ma to nelákalo, ale skúšky s orchestrom mali prednosť. Aj keď na diskotéku som sem tam zašiel - ako diskdžokej.
V lete roku 1990 som bol menovaný za farského administrátora (zjednodušene za farára, takmer) do Horných Kočkoviec. Po krátkom zžití sa s farnosťou mi riaditeľka Základnej deväťročnej školy na Slovanskej umožnila chodiť s mladými do telocvične. A mladí si zmysleli, že sa budeme učiť tancovať. Čo vám mám povedať, točila sa mi hlava, bolo mi zle a ešte aj upratovačky sa mi smiali.
Tak sa skončil posledný pokus priviesť Ďura Drobného k pohybu, ktorý sa volá tanec. Pri chytľavej muzike mi nohy podupkávajú, ale netancujem. Zato farských zábav, či silvestrovských plesov som od tých čias spoluorganizoval neúrekom.
Obdivujem nášho moderátora Paľa Danka a jeho tanečné divadlo ATak (o ich predstavení zimOsen som písal, tv záznam z neho nájdete tu) a teším sa s tými, pre ktorých je tanec radosťou.
Viem, nikto by neočakával, že budem tancovať ako Lucka Števková a Janko Špoták, ale i tak, ak ma uvidíte v dákom pre tanec vhodnom priestore: nechcite od polena, aby tancovalo.
