Zvyčajne odstavujem auto na začiatku Roháčskej doliny a potom, len tak v teniskách vyšliapem po asfaltke na chatu pri Ťatliakovom jazere. Tam si dám langoš, hafirovicu (volajú to čučoriedkový sen) a pol litra multivitamínového džúsu. Po krátkom oddychu pokračujem ďalej ku plesám. Nazad sa vraciam okolo Roháčskeho vodopádu. Mojim tempom to celé trvá tak päť hodín.
Už keď som sa blížil k parkovisku bolo zrejmé, že to dnes bude trošku inak: na ceste boli zvyšky snehu. Tak som zaparkoval, zamenil tenisky za vibramy a do ruksaku prihodil i dáke tekutiny - lebo veď čo ak?
Tušenie ma nesklamalo. Čím vyššie som stúpal, tým menej asfaltu som mal pod nohami a stále viac som sa zabáral do snehu. A slnko len pieklo a pieklo.
Posledných tridsať minút ku chate som sa v snehu doslova brodil. A keď som mal chatu na dohľad, bolo jasné že ani hafirovica, ani langoš, ano multivitamínový džús dnes nebudú. A že dnes nebudú ani Roháčske plesá.
Po návrate dolu mi kamarát zo Zuberca povedal: "Ťatliačka? Tá je predsa cez zimu zatvorená a my tam teraz chodíme iba na lyžiach! Pešo sa bude dať ísť hore tak najskôr za mesiac ..."
